SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

História skúšania stavebných hmôt



Autor: Prof. Ing. Michael Ursíny

Skúšanie stavebných hmôt založené a odborne vykonávané na vedeckom podklade je dieťaťom 19. storočia. V podstate je však asi tak staré ako ľudstvo samé.

Je isté, že aplikácie surovín, ktoré príroda dáva človeku k ukojeniu jeho telesných potrieb, predchádzali vždy istým výberom alebo testovaním. Tak tomu bolo u potravín, ktorými človek ukájal svoj hlad, u rôznych rastlín, u vlákien z ktorých zhotovil svoj oblek, najmä však u dreva, kameňa atď., z ktorých primitívny človek pripravoval svoje zbrane. Vždy zisťoval vhodnosť hmoty pre daný účel, skúšal hmotu.

Čím zložitejšie boli potreby vyvíjajúceho sa ľudstva, tým viac sa muselo dbať vhodnosť použitého materiálu. V tomto smere bola obzvlášť dôležitá zbrojná technika, ktorá pri svojom postupnom zdokonaľovaní nútila ku najdôkladnejšiemu výberu surovín. Lenže aj veľkolepé staroveké pozemné, cestné a mostné stavby svedčia o tom, že sa materiál vyberal, skúšal, inak by sa nebol dovážal z často veľmi vzdialených končín.

Lenže to všetko to bolo primitívne, neodborné, lebo chýbali teoretické základy, znalosť fyzikálnych, chemických a mechanických vlastností hmôt.

Galilei (1564-1642) bol prvý, o ktorom vieme, sa pri svojich prácach v benátskom arzenáli začal teoreticky zaoberať pevnosťou hmôt. Dôležitejšie boli pokusy anglického fyzika Roberta Hooka (1635-1703), ktorý pri svojich skúškach s hodinovými pružinami v roku 1660 zistil, že až po istú hranicu, takzvanú medzu úmernosti, sú deformácie telesá priamo úmerne vonkajším silám. Hookova veta je dodnes jedným z pilierov náuky o pružnosti a pevnosti.

Mariotte (1620-1684) sa zaoberal ohybom sklenených a drevených tyčiniek, dopustil sa však chyby, keď predpokladal, že sa na výpočte nič nezmení, ak sa posunie neutrálna vrstva, ktorá u ohýbaného telesa oddeľuje ťahané vlákna od tlačených, až na kraj prierezu. Tej istej chyby sa po ňom dopustil Jak. Bernoulli (1654- 1705), Leibnitz (1646-1716) a Varignon (1654-1722). Chybu opravili Parent (1666-1716) a Coulomb (1736-1806). Navier (1785-1836), zakladateľ náuky o pružnosti a pevnosti a stavebnej mechaniky, dokázal v roku 1824, že neutrálna os musí pretínali prierez, ak sa hmota riadi Hookovou vetou.

Začiatkom 19. storočia začína intenzívne bádanie o pružnosti hmôt, najmä o súvislosti síl a deformácie. Týmito problémami sa zaoberali najmä Dan. a Jak. Bernoulli, Euler, Lagrange a ďalší. Celkom bezúspešne, chýbal im širší základ, nevedeli prejsť od lineárneho napätia ku napätiu v priestore. Pomohol už uvedený Navier svojou hypotézou o molekulárnom zložení telies a o vnútorných silách, ktoré udržujú častice v ich polohách a tým aj teleso v jeho tvare. Nezistil síce súvislosti medzi silou a deformáciou, ale určil diferenciálne rovnice, ktorými sa riadi premiestnenie častíc vo vnútri telesa. Zistil tiež, že pružnosť telesá je charakterizovaná jedinou konštantou, takzvaným modulom pružnosti, ktorý zaviedol anglický fyzik Young (1773-1829) už v roku 1807.

Štúdium šírenia svetelných vĺn pevnými telesami vyvolalo znova otázku o súvislosti síl a deformácie. Venoval sa jej najmä Cauchy (1789-1857). Neprihliadajú z počiatku k Navierovej teórii a predpokladajúc, že sa hlavné osi napätá zhodujú s hlavnými osami deformácie, dospel ku všeobecným rovnovážnym a pohybovým rovniciam, v ktorých pružnosť telesa bola charakterizovaná dvoma konštantami. Pri štúdiu zrnitých telies a predpokladajúc už Navierovú hypotézu prišiel Cauchy na 21 konštánt, z ktorých sa však 6 vzťahovalo na pôvodný stav a 15 charakterizovalo pružnosť telesa. Pri telesách izotropný dospel však tiež tak ako Poisson (1781-1840) ku rovnakému výsledku ako Navier. Navierova molekulová teória však nebola celkom uspokojujúca. Green (1793-1841), Waldemar Voigt, Kirchhoff (1824-1887), O. Lehmann (nar. 1855) upozornili na niektoré jej nedostatky. Nestačí najmä na rad zjavov, ktorými sa zaoberala vtedajšia novodobá fyzika a chémia, ale náuke o pružnosti a pevnosti preukázala neoceniteľné služby.

Súčasne s týmto teoretickým bádaním, ktoré som len zbežne načrtol, boli tiež vykonávané praktické pokusy, ktoré tiež naznačím len zhruba. Réaumur (1683-1757), Duhamel (1797-1872), Buffon (1707-1788), Perronet (1708-1794), Gauthey (1732-1806), Rondelet (1734-1820 ) a ďalší konali rozsiahle a podrobné skúšky na pevnosť s drevom, kameňom, železom a konopnými lanami, prihliadajúc pri tom k rôznemu druhu zaťaženia a namáhania. Duleau sa už zaoberal prútovými sústavami, a zisťuje najmä vzájomné pôsobenie prútov. Určil tiež priemernú hodnotu modulu pružnosti pre železo v ťahu 2 000 000 kg/cm2.

Vicatová ihla Vicatová ihla          
Autor obrázku: Amit Kenny
(CC BY-SA 1.0)        


Skúškami cementu a betónu sa zaoberal predovšetkým Vicat (1786 až 1861). Jeho ihla sa používa dodnes na zistenie tuhnutia cementu.

Vedľa Francúzov boli to hlavne Angličania, ktorí venovali pozornosť skúšaniu hmôt. Z počiatku im išlo v prvom rade o to, nahradiť rôzne drevené súčiastky pri strojoch (napríklad v textilníctve) železnými súčiastkami a tiež o výmenu drevených mostov železnými mostmi. V poslednom smere boli zaujímavé najmä pokusy pre projektovaný železný most cez Mercey. Mal byť visutý a a jeho stredný otvor mal mať svetlosť na tú dobu určite ohromnú, tristo metrov.

Pokusy riadil inžinier Telford (1757-1834), ktorý skúšal najmä železne tyče štvorcového prierezu, z ktorých sa zváraním zhotovovali potrebné lana. Skúšky boli statické a dynamické. Pri pokusoch vzbudilo jeho pozornosť silné oteplenie materiálu v mieste lomu. Vysvetlenie tohto javu, v tej dobe ešte nepochopiteľného, podal až v polovici 19. storočia Robert Mayer, zistil princíp premeny mechanickej energie na teplo.

V tej dobe sa už rozvinula rozprava o tom, aká má byť miera bezpečnosti železnej konštrukcie. Telford navrhoval dvojnásobnú, iní 3-4 násobnú, dnes (v roku 1924) sa v inžinierskom staviteľstve používa bezpečnosť 4-5 násobná.

Veľmi podrobné boli pokusy profesora vojenskej školy Barlova (1771-1862), ktorý pri svojich skúškach s drevom, kameňom a železom už dbal na rôzne spôsoby upevnenia skúšaného telesa (voľne uloženého, votknutého na jednom alebo na oboch koncoch) a pokúsil sa tiež o to; aby zistil najväčšie predĺženie ťahaných vlákien.

Rovnako intenzívne pracoval Tredgold (1788-1829), ktorý sa snažili zistiť predovšetkým súčiniteľ železa pre pevnosť v ťahu, v tlaku, ohybe a krúteniu, ďalej pevnosť v ohybe anglických kameňov a tiež modul pružnosti dreva. Potom nasledoval rad bádateľov: Brunel (1769-1849), Rennie (1791-1866), Hodginson a iní. Brunel, staviteľ prvého tunela pod Temžou, dokončeného v roku 1843, mal dostatok príležitosti skúmať akosť opotrebovaného materiálu, hlavne rôznych druhov cementu, ďalej betónu prostého a vystuženého železom.

V tej dobe bola venovaná čoraz väčšia pozornosť cementu a betónu. Na podnet londýnskych výrobcov boli vykonávané v rokoch 1843 až 1851 porovnávacie pokusy románskeho a portlandského cementu a v roku 1859 už vypracoval inžinier Grand normy na jeho skúšanie. Tieto normy prijal v roku 1865 spolok civilných inžinierov v Londýne.

Ku najstarším pokusom s cementmi je nutné ďalej pridať pokusy prof. Rebhanna vo Viedni, ktorý sledoval pevnosť v tlaku a v ohybe cementových mált (betónu) z perlmooského cementu a z anglických portlandských cementov (1848).

Bohužiaľ nemožno v rámci tejto krátkej prednášky spomenúť ešte o prácach tohto druhu, konaných v iných krajinách, najmä v Taliansku a tiež v Spojených štátoch severoamerických.

Pre nás je zaujímavé, že sa týchto prác zúčastnil tiež zakladateľ a prvý riaditeľ pražského Polytechnického ústavu František Gerstner (1756-1832). Keď sa roku v 1824 jednalo o výstavbe reťazového mosta v Prahe, Gerstner vykonal rad skúšok na ťah s drôtom, tyčami a reťazami, aby zistil súčiniteľ pružnosti a pevnosti. Neskôr tiež vykonal skúšky na ohyb a krútenie.

Rok 1870 je v dejinách skúšobníctva historický. Toho rokov vystúpil totiž s výsledkami svojich pokusov Wöhler, prednosta železničných opravárenských dielní vo Frankfurte nad Odrou. Upozornil na účinky opätovného namáhania, ktoré sa v technickej praxi veľmi často vyskytuje. Týmto namáhaním možno totiž porušiť hmotu aj oveľa menšou silou, ako je jej pevnosť, ak sa sila dosť často opakuje.

Pokračovaním vo Wöhlerových pokusoch bol poverený bol v roku 1870 profesor priemyselnej akadémie v Berlíne Spangenberg. Tam vtedy vzniklo najväčšie mechanicko-technické laboratórium v Nemecku, neskôr pričlenené ku vysokej škole technickej v Charlottenburgu, naozaj veľkolepý skúšobný ústav v Dahleme.

Trhací stroj z roku 1953 Trhací stroj z roku 1953, sila 10 000 kg    
Autor obrázku: Wikimedia/Smial          
(CC BY-SA 2.0 DE)                      


Zakladateľom moderného skúšobníctva je však profesor vysokej školy technickej v Mníchove Bauschinger (1834-1893), ktorý r. 1870 zriadil na spomínanej vysokej škole prvú mechanicko-technické laboratórium v Nemecku. Základom tohto laboratória bol Werderov trhací stroj o výkonnosti 100 000 kg, s konštruovaný inžinierom Werderom v roku 1852 v Norimberskej strojárni. Tento stroj dal podnet ku zariadeniu celého radu laboratórií. Tak na príklad v roku 1879 pri stavovskej polytechnike v Zürichu zakladateľom grafickej statiky profesorom Karlom Gulmannom. Bauschinger sa zaoberal okrem skúšobných prác a konštruovania rôznych testovacích prístrojov najmä úlohou organizovania skúšobníctva.

Čoskoro sa totiž zistilo, že výsledky testov sa u toho istého materiálu, konaných v rôznych laboratóriách, podstatné líšia. Je to prirodzené, lebo tieto výsledky nezávisia iba od materiálu samého, ale tiež od rady vedľajších momentov ako sú: konštrukcia skúšobného stroja, postup pri skúške, teplota, za ktorej sa skúša atď. Tak napríklad železo malo pri teplote 15 ° C pevnosť 4800 kg/cm2, pri 200 ° C 5400 kg/cm2 a pri 600 ° C už len 1000 kg /cm2. Preto zvolal Bauschinger v roku 1884 poradu nemeckých odborníkov. Jej úlohou bolo vypracovať jednotné normy pre skúšobníctvo. Porady ktoré sa potom ešte konali v Drážďanoch, Berlíne, vo Viedni, posledný rok 1895 v Zürichu. Ku zjednoteniu skúšobníctva veľmi prispela parížska svetová výstava v roku 1889, kde došlo ku styku Nemcov s Francúzmi, Belgičanmi, Angličanmi a Američanmi. Tak sa potom podarilo Bauschingerovmu nástupcovi v predsedníctve konferencie, profesorovi polytechniky v Zürichu Ľudovítovi Tetmajerovi (1850-1905) založiť Medzinárodný zväz pre skúšanie techniky dôležitých látok, ktorého prvý zjazd sa konal sa v roku 1897 vo Štokholme. Tento medzinárodný zväz, ktorý mal svoje pobočky po celom svete, sa stal najvyššou inštanciou pre skúšobníctvo celého sveta.

V bývalom Rakúsku bol to prof. Dr. Vilém Exner, ktorý dal v roku 1888 podnet k založeniu prvého ústavu pre skúšanie stavebných a strojných materiálov. Ústav bol pridružený ku Technologicko-priemyselnému múzeu vo Viedni. V roku 1906 bol ku nemu pripojený Ústav pre skúšanie prirodzených a umelých kameňov, existujúci dovtedy na priemyselnej škole v prvom viedenskom okrese. Vedením spojených ústavov bol poverený profesor Augustín Hanisch, ktorý najmä v odbore prirodzených kameňov vykonal aj pre české krajiny neoceniteľné služby. Skúšobný ústav viedenský bol rozhodujúcim.

Taktiež na Exnerov podnet bol zriadený v roku 1909 Technický pokusný ústav, ktorého úlohou bolo propagovať, podporovať a organizovať skúšobníctvo v Rakúsku. Doplnkom k tomu je zákon z 9. septembra 1910 o autorizácii mechanicko-technických laboratórií.

Po založení samostatného československého štátu prevzal pre Československo úlohu spomínaného ústavu Československý zväz pre výskum a skúšanie technicky dôležitých látok a konštrukcií, založený už v roku 1917 a neskôr bol pričlenený ku Masarykovej Akadémii Práce. Ako je z názvu zrejmé, rozšíril svoju úlohu, a pribral k pokusníctvu ešte výskum technicky dôležitých látok a konštrukcií.

Ešte v prvej polovici 19. storočia bol inžinier v podstate umelcom. Taká bola jeho výchova aj jeho pôsobenie. Navrhoval podľa úvahy a citu, opierajúc sa o rôzne empirické pravidlá. Až vývojom mechaniky v druhej polovici 19. storočia prestalo byť inžinierstvo umením a stalo sa vedou. Prešlo z empírie na pole matematických úvah. Bolo by iste zaujímavé sledovať tento prerod, no nepatrí do rámca tejto prednášky.

Ale ani matematické rúcho nevystačilo na dlho technickej práci. Nepojalo ani nemohlo pojať rozličné prípady technickej praxe a hlavne nevšímalo si hmoty, tejto najpodstatnejšej zložky technického tvorenia. Preto boli tiež výsledky, ak sa smie tak povedať, matematickej náuky o pružnosti a pevnosti celkom skromné, zatiaľ čo technická náuka o pružnosti a pevnosti, založená na starostlivom štúdiu hmoty a prispôsobujúca sa - najmä čo sa týka zaťaženia - skutočnosti a charakterizovaná Bachovými dielami: Náuka o pružnosti a pevnosti a Časti strojové, doznala netušeného rozvoja.

Že to bola hlavne nemecká ríša, ktorá v tomto smere vynikla, bolo zapríčinené do istej miery politickými okolnosťami. Víťazstvom nad Francúzskom v roku 1870 získala zjednotená nemecká ríša úplnú voľnosť vo svojom hospodárskom vývoji a tiež dostatok hmotných prostriedkov k nemu. Vychádzajúc pri tom z hľadiska, že technický rozvoj je jednou z najspoľahlivejších zložiek národohospodárskeho vývoja a tým tiež jednou z najspoľahlivejších opôr štátu, venovala nemecká ríša najintenzívnejšiu starostlivosť priemyslu a jeho žriedlam, vysokým školám technickým. Táto starostlivosť sa týkala prirodzene tiež mechanicko-technických laboratórií, zariadených postupne pri všetkých vysokých školách technických. Len tak mohli Bauschinger a Föppl v Mníchove, Bach v Stuttgarte, Dr. Böhme, Martens, Rudeloff a Gary v Berlíne (Dahleme) a iní, vykonávať komplexné a systematické pokusy s hmotami a konštrukciami, ktoré, ako už bolo naznačené, toľko prospeli technické náuke o pružnosti a pevnosti, zároveň ale tiež nemeckému priemyslu.

Vychádzalo sa pri tom od základu, lebo skúšky, ktoré boli v úvode opísané, boli síce poučné aj záslužné, ale predsa len neboli dosť spoľahlivé. Chýbala im predovšetkým dokonalá technická výzbroj jak u osôb, tak i u laboratórií, najmä veľmi presné skúšobné stroje, ktorými teraz disponujú moderné mechanicko-technické laboratória.

? k technickým momentom, ktoré nútili k podrobnému starostlivému skúšaniu hmôt, pridružil sa neskôr ešte moment hospodársky. Už nešlo len o to, ako tomu bývalo skôr, stavať trvalo a bezpečne, ale tiež o to, stavať úsporne, šetriť na hmote a na práci. To značí, že je treba využiť hmotu čo najviac. Plné využitie hmoty vyžaduje však dokonalú znalosť všetkých jej vlastností. A toho možno dosiahnuť len podrobnými a systematickými skúškami jak materiálu, tak i konštrukcie. Odtiaľ pochádzal ten rozmach skúšobníctva, ktoré sa ako zvláštne odvetvie chemickej a mechanickej technológie vyvinulo v samostatnú disciplínu.

S prehĺbením skúšobníctva nastalo prirodzene tiež jeho diferencovaniu, podľa toho, či ide o hmoty spotrebné, čiže také, ktoré sa použitím zničia (uhlie, voda, oleje, mazadlá atď.), alebo o hmoty trvalé, akými sú hmoty stavebné a strojné (kamene prirodzené a umelé, betón, drevo, železo atď.).

Výrobcovi ide o to, aby vyrobil predovšetkým materiál, ktorý danej úlohe úplne vyhovuje. Ale musí dbať tiež toho, aby výrobné náklady boli čo najmenšie, lebo len tak sa stane schopným súťaže. To si vyžaduje predovšetkým dôkladnú znalosť upotrebených surovín, ktorú možno docieliť iba podrobnými skúškami, ďalej žiada presnú kontrolu výroby, aby sa zistili rôzne vplyvy, ktoré výrobok zlepšujú alebo zhoršujú, čo sa dosiahne postupným skúšaním polotovarov. A konečne je tiež nutné skúšať hotový výrobok, či a ako plne vyhovuje svojej úlohe. Týmto postupom sa predíde rôznym stratám a často sa tiež príde na nové racionálnejšie výrobné metódy.

Jest preto pochopiteľné, že si väčšie, odborne riadené závody zariaďujú svoje vlastné skúšobného laboratória. Príkladom z minulosti môže byť laboratórium svetoznámych Kruppových závodov. Krupp už v roku 1863 zariadil svoju vlastné skúšobné laboratórium. Toto laboratórium vykonalo už v roku 1910 475 000 chemických rozborov a 120 000 mechanických skúšok. Ku nemu sa družilo laboratórium Spolku nemeckých továrnikov portlandského cementu, založené v roku 1901 v Karlshorste pri Berlíne. Je nesporné, že oba laboratóriá podstatne prispeli k rozkvetu spomínaných závodov.

V tomto smere pripomeniem len dva pokusy. V roku 1905 dala známa Cunardova plavebná spoločnosť zhotoviť dve rovnaké lode, Caroniu a Carmaniu, o výtlaku 20 000 registrovaných ton a vyzbrojila jednu z nich najmodernejšími parnými strojmi so štvornásobnou expanziou, druhú turbínami. Pokusy ukázali, že turbínová loď spotrebovala pri rýchlosti 20 uzlov len toľko uhlia, ako loď s parnými strojmi pri rýchlosti 19 uzlov, čo znamená 5% úsporu na palive.

Zaujímavé boli tiež pokusy českej Prvej brnenskej strojárne s parnými turbínami. Stáli milióny a zúčastnili sa ich odborníci z celej strednej Európy; spomeniem len profesora zürichskej polytechniky, Slováka Ing. Aurela Stodolu. Tieto pokusy zabezpečili spomínanej strojárni v odbore parných turbín prevahu v celej strednej Európe.

Záujmom menších výrobcov a tiež spotrebiteľov slúžili a slúžia do dnes verejné laboratória, ktoré za poplatok podávajú svoje posudky o surovinách aj o hotových výrobkoch a niekedy sú tiež poradcami aj pri samotnej výrobe. Prvý, ktorý si zariadil laboratórium pre systematické skúšanie hmôt, bol Angličan Kirkaldy; zriadil ju v roku 1858 v Londýne. Známe bolo v tejto súvislosti v Nemecku „Labo- torium für Tonindustrie“ v Berlíne, založené v roku 1876 Segerom a Aronom.

V bývalom Rakúsku konalo túto úlohu už spomínané laboratórium pri Technologickom múzeu vo Viedni.

Nemenší záujem má o skúšanie stavebných a strojných hmôt konštruktér. Ako už bolo povedané, ide mu nielen o trvalú a bezpečnú konštrukciu, ale tiež podľa možnosti lacnú. Musí teda poznať chemické i fyzikálne vlastností hmoty, najmä však jej pružnosť a pevnosť. Ďalej musí poznať akým vplyvom, hlavne však akým silám, musí konštrukcia vzdorovať. Prvé spozná skúšaním použitých hmôt, druhé skúšaním konštrukcií samých, pokiaľ sú však tieto skúšky vôbec možné. V tomto smere treba poukázať napríklad na rozsiahle skúšky s betónom prostým aj vystuženým (stĺpy, trámy, stropy, klenby atď.). Peknú ukážku týchto skúšok podala napríklad výstava stavebných živností, konaná v roku 1912 v Lipsku. Ostatne stačí napríklad porovnať staré kamenné mosty s terajšími z vystuženého betónu, aby pozorovateľ poznal veľký pokrok technickej náuky o pružnosti a pevnosti a zároveň, aby si uvedomil veľkú úsporu na hmote i práci.

Vedecky riadené pokusy často dopĺňajú, a aj modifikujú výsledky matematických úvah. V technickej praxi sa tiež vyskytujú prípady, ktoré nemožno buď vôbec, alebo len za predpokladov, ktoré sa ne- zhodujú so skutočnosťou, matematicky riešiť. V týchto prípadoch vedú len opakované skúšky ku vhodnému riešeniu.

Je však nutné konštatovať, že neradno význam skúšobníctva preceňovať. Pokusy sa konajú sa po vymedzení v malom, alebo aspoň v menšom meradle, pôsobenie vonkajších síl nezodpovedá vždy skutočnosti a okrem toho nemožno často plne vystihnúť účinky vedľajších okolností, ako napríklad pôsobenie teploty, striedavého vlhka a sucha, občasného zamŕzania a pod. Aj napriek tomu je skúšanie hmôt a konštrukcií neoceniteľnou pomôckou inžiniera.


Prof. Ing. Michael Ursíny, ktorý je autorom tohto článku, sa narodil 17. júla 1865 v Nedozore, v Považskej župe na Slovensku, (teraz Rakša, okres Martin). Vychodil slovenskú obecnú školu v Mošovciach, po nej navštevoval maďarskú štátnu reálku v Kremnici, kde v roku 1885 maturoval. Potom nastúpil na Českú vysokú školu technickú v Prahe, kde v školskom roku 1890/91 úspešne ukončil štúdium podrobiac sa 28. júla 1892 II. štátnej skúške. Dva roky bol asistentom stavebnej mechaniky prof. Jos. Šolína na pražskej vysokej škole technickej. Potom bol konštruktérom v mostárni „Pražské akciové strojírny dříve Ruston a spol.“ v Prahe. V tej dobe vypomáhal profesorovi pražskej techniky Albertovi Velfíkovi pri úprave rukopisu a korektúr jeho spisu „Stavitelstvi mostní“ a bol vedľa toho členom domácej redakcie „Ottova Slovníku naučného“. Od apríla 1895 do marca 1900 bol inžinierom, neskôr vrchným inžinierom kráľovského slobodného mesta Záhreb v Chorvátsku a súčasne externým profesorom staviteľstva na Zemskej staviteľskej škole v Záhrebe. Začiatkom apríla 1900 bol povolaný ako mimoriadny profesor stavebnej techniky na novo zriadenú Českú vysokú školu technickú v Brne. V októbri 1902 bol menovaný riadnym profesorom. V študijnom roku 1902/1903 a 1924/25 bol rektorom tejto vysokej školy. Na tejto vysokej škole tiež pôsobil ako dekan a prvý dekan. Prof. Ing. Michael Ursíny sa tiež veľmi aktívne zapájal do národného a verejného života v Brne. Bol ženatý (žena Anna Ursínyová, za slobodna Binková) a mal dvoch synov (Miloslav Ursíny, Vladimír Ursíny). Zomrel 19. septembra 1933 v Brne.

Text tohto článku je inauguračná prednáška Prof. Ing. Michaela Ursínyho pri jeho menovaní do funkcie rektora Českej vysokej školy technickej v Brne, prednesená 29. novembra 1924. Prednáška mala názov: „O zkušení stavebních hmot“. Text bol preložený do slovenčiny a posledná časť textu bola skrátená.




SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved