Zlom sa v súčasnosti zaoberá najmä etika. No problematiku zla skúma aj psychológia.

Zlo nemá jednoznačne všeobecne platnú definíciu, (Králová, 2022) preto často narážame na problém častej nejednotnosti v otázkach zla.

Zlom nazývame to, čo spôsobuje živej bytosti, predovšetkým človeku, utrpenie, bolesť, krivdu alebo škodu. Zlo a dobro nemajú zmysel bez vedomia, bez uvedomovania si vlastnej existencie. Zlo môže byť pociťované z pohľadu jednotlivca a taktiež z pohľadu viacerých jednotlivcov, z pohľadu skupiny osôb, z pohľadu rasy alebo národa.

O tom, že zlo je často spôsobované psychologickými faktormi, svedčí aj fakt, že pre zlo často používame ako synonymá slová, ktoré jednoznačne patria do psychológie: agresivita, brutalita, zlosť, zlomyseľnosť, vandalizmus, neovládateľný hnev, sadizmus atď.

Významný psychológ, profesor Philip Zimbardo, venoval skúmaniu dobra a zla veľkú časť svojho života. Známy je jeho stanfordský väzenský experiment uskutočnený v roku 1971, ktorý, hoci bol predčasne ukončený, vyvolal búrlivú vlnu diskusii. V tomto experimente študenti boli rozdelení na väzňov a dozorcov, o tom kto bude dozorcom alebo väzňom rozhodol na začiatku experimentu hod mincou. U časti dozorcov (študentov) došlo k tomu, že sa so svojou úlohou dozorcov stotožnili a svoju moc začali veľmi tvrdo využívať k šikanovaniu väzňov, akoby sa v nich prebudilo zlo. (Ludwig, 2018) To isté bolo možné pozorovať u niektorých nacistických strážcov a dozorcov v koncentračných táboroch, ktorí pri plnení svojich povinností vo vykonávaní krutostí často išli ďaleko nad rámec svojich povinností. Moc, ktorú nad väzňami získali viedla k tomu, že sa u nich prebudili tie najhoršie ľudské vlastnosti: extrémna agresivita, brutalita, sadizmus. Dá sa povedať, že u nich rozkvitlo zlo.

Profesor Philip Zimbardo zlo definuje ako činnosť jednotlivca, ktorá poškodzuje ostaných jedincov i skupinu, ktorej je tento jedinec súčasťou. Podobne ako sa správajú rakovinové bunky, ktoré svojou činnosťou poškodzujú telo, ktorého sú súčasťou. (Ludwig, 2018)

Dobro definuje zas naopak ako činnosť jedincov vedúcu k lepšiemu fungovaniu celku, ktorého sú súčasťou. Teda schopnosť nesebeckej spolupráce vedúcej k rozvoju a rastu jak ostatných jednotlivcov, tak celej skupiny. Táto definícia pripúšťa šedú zónu činností, u ktorých sa dopad nedá jednoznačne určiť. Celkovo je teda hľadanie nejakého objektívneho dobra nikdy nekončiacou cestou. Buďme každodennými hrdinami aj tým, že budeme spochybňovať svoje názory. Snažiť sa hľadať, v čom nemáme pravdu, je jedna z najväčších nekomfortných zón. (Ludwig, 2018)

Jedným z faktorov, ktoré u ľudí zvyšujú pravdepodobnosť páchania zla je psychopatia. Zhruba pätnásť percent väzňov tvoria psychopati, pričom v bežnej populácii je to len jedno percento mužov. (Hart, S. D. and Hare, R. D., 1996) Medzi typické znaky psychopatie patria napríklad: absencia úzkosti alebo viny, emocionálna plochosť a absencia náhľadu do dôsledkov vlastného chovania, teda faktory, ktoré súvisia s nízkou úrovňou empatie.

Simon Baron-Cohen, profesor vývojovej psychopatológie na univerzite v Cambridge a riaditeľ Centra pre výskum autizmu (Autism Research Centre) sa domnieva, že páchanie zla u ľudí súvisí s mierou empatie. Píše: „...ľudia k sebe nie sú krutí preto, že sú zlí, ale z dôvodu erózie empatie.“(Baron-Cohen, 2011, s. 21) Autor pripomína, že už rakúsky filozof Martin Buber, ktorý v roku 1933, keď sa Hitler dostal k moci, rezignoval na svoju profesúru na univerzite vo Frankfurte, tvrdil, že základom erózie empatie je premena ľudí na veci. (Baron-Cohen, 2011, s. 20).

Na obrázku je zobrazená Gaussova krivka empatie. Najviac ľudí má priemernú hodnotu empatie, časť ľudí má vysokú mieru empatie. Na druhej strane sú ľudia, čo majú nízku hodnotu empatie, časť z týchto ľudí môžeme nazvať zlými alebo krutými. Táto nízka hodnota empatie môže byť u nich trvalá, ale tiež aj dočasná, pretože hodnota empatie sa v istom období života môže u niektorých ľudí dočasne znížiť. (Baron-Cohen, 2011, s. 31)

Empatický mechanizmus nášho mozgu má pravdepodobne sedem úrovní. Ide o široké pásma, v ktorých sa my deň za dňom pohybujeme, pričom naša úroveň empatie máva isté výkyvy. Ale to, v ktorom pásme sa nachádzame, je v podstate pevne stanovené. (Baron-Cohen, 2011, s. 35)

Na úrovni 0 jedinec nemá žiadnu empatiu. Ľudia s nulovou empatiou sú schopní páchať trestné činy, vrátane vrážd, prepadnutí, mučení a znásilnení. Keď niektorým ľuďom s nulovou empatiou poviete, že niekomu ublížili, nič to pre nich neznamená. Nedokážu prežiť smútok ani vinu, pretože nechápu, čo druhý človek cíti. Našťastie nie všetci ľudia s nulovou empatiou robia kruté veci iným ľuďom. Väčšinou majú iba problémy s vytváraním vzťahov alebo s fungovaním vo vzťahoch, ale nechcú nikomu ubližovať. (Baron-Cohen, 2011, s. 35)

Na úrovni 1 môžu byť ľudia ešte stále schopní ubližovať iným ľuďom, niektorí z nich však už dokážu na určitej úrovni reflektovať, čo spáchali, a skutok do istej miery oľutovať. Iba za určitých okolností sa jednoducho nevedia kontrolovať, zabrzdiť. Je jasné, že ich miera empatie nie je dostatočná na kontrolu svojho správania. (Baron-Cohen, 2011, s. 35)

Na úrovni 2 majú ľudia ešte stále výrazné problémy s nedostatkom empatie, ale už jej majú dosť k tomu aby ubrzdila akúkoľvek fyzickú agresiu. (Baron-Cohen, 2011, s. 36)

Na úrovni 6 sú ľudia s pozoruhodnou empatiou, ktorí sú neustále zameraní na myslenie a cítenie iných ľudí. (Baron-Cohen, 2011, s. 38)

Ďalším dôležitým psychologickým faktorom vyvolávajúcim zlo u ľudí je agresivita. Pod pojmom agresívne správanie chápeme nepriateľské až deštruktívne správanie sa jednotlivca alebo skupiny ľudí voči inému človeku, sebe samému, zvieraťu alebo neživým premetom s cieľom ublížiť. Neoddeliteľnou súčasťou agresivity je úmysel. Jedná sa vždy o zámerné správanie zapríčinené viacerými faktormi a prejavuje sa rôzne. (Sýkorová, 2021)

Agresivita je známym pojmom v psychológii a aj v psychiatrii. Ľudia trpiaci psychiatrickými ochoreniami často podliehajú agresívnemu správaniu. Avšak paradoxne, väčšina agresívnych činov je spáchaná duševne zdravými ľuďmi. (Sýkorová, 2021)

Podľa týmu psychológov z Nemecka a Dánska je možné zlo u ľudí merať. Ukazovateľom je tzv. D – faktor (z angl. General Dark Factor of Personality), ktorý dokáže určiť, ako veľmi narcistickí alebo zlomyseľní ľudia sú. (Kaufman, 2018)

V stručnosti sa dá povedať, že D – faktor vyjadruje to, do akej miery človek preferuje vlastné osobné motivácie, túžby a záujmy nad čokoľvek ostatné.

Pri určovaní D – faktora sa posudzuje 9 znakov správania: (Kaufman, 2018)

1. Sebectvo - chápe sa ako nadmerný záujem o vlastné záujmy.

2. Machiavelizmus – označuje emocionálne chladného človeka s manipulačným správaním a strategickým myslením pri presadzovaní svojich záujmov.

3. Neprítomnosť etiky a morálneho zmyslu.

4. Narcizmus – nadmerný obdiv k sebe samému.

5. Psychologické právo – osoba pociťuje, že je hodná viac práv a ústupkov než iné osoby.

6. Psychopatia – súvisí s nízkou mierou empatie, necitlivosťou, afektívnym deficitom, sklonom ku klamaniu, impulzívnosťou.

7. Sadizmus – spravenie, pri ktorom iní spôsobujú iným bolesť alebo utrpenie. Môže sa jednať o sexuálny alebo psychologický typ agresívneho správania.

8. Sociálny a materiálny záujem – snaha osoby neustále ísť za ziskom, materiálnym vlastníctvom, sociálnym posilňovaním, uznaním, úspechom.

9. Zlomyseľnosť – preferovanie zla.

Spoluautor tohto výskumu, Ingo Zettler, uvádza, že D – faktor môžeme chápať ako tú temnú osobnosť, do ktorej je integrovaná veľká časť týchto znakov. (Kaufman, 2018)

Americký psychiater Morgan Scott Peck sa pokúsil o vedecký prístup k psychológii zla vo svojej knihe „People of The Lie“, ktorá v Čechách vyšla pod názvom „Lidé lži - Psychologie lidského zla“.

Vo svojej knihe autor kladie otázku: Je zlo nemoc? A pokračuje: „Mnoho ľudí bude tvrdiť, že nie je. Existuje hneď niekoľko dôvodov, prečo sa niekto môže zdráhať označiť zlo za chorobu. Niektoré z nich sú emocionálne. Máme napríklad vo zvyku cítiť k chorým ľútosť a súcit - zatiaľ čo zlo v nás vzbudzuje skôr pocity hnevu a hnusu, ak nie priamo nenávisti. Budeme snáď cítiť ľútosť a súcit s rodičmi, ktorí svojmu mladšiemu dieťaťu dajú k Vianociam samovražednú zbraň jeho staršieho brata? Budeme sa pozerať s láskavosťou na akéhokoľvek vraha, možno s výnimkou tých pár duševne chorých, ktorí očividne „neboli pri zmysloch"? Ľudia, ktorým sa tu dostalo označenie zlí, však neboli duševne chorí v bežnom význame toho slová. Neboli dementní a neblábolili nezmysly. Naopak, boli to ľudia, ktorí uvažujú logicky a duchaprítomne, ovládajú sa, vykonávajú zodpovedná zamestnanie, zarábajú peniaze, bez problémov fungujú v spoločenskom systému a pri zbežnom pohľade nejavia ani tie najmenšie známky duševnej vyšinutosti. Avšak skutočnosť, že nie sme schopní cítiť ani štipku súcitu k tým, ktorí sú zlí, vypovedá iba o našej emocionálnej reakcii a nie o realite toho, či je zlo chorobou alebo nie je.“ (Peck, 1983, s. 130)

Autor ďalej uvádza tri argumenty proti tvrdeniu, že zlo je nemoc. Prvý argument: „...ľudia by nemali byť považovaní za chorých, kým netrpia bolesťou alebo nemohúcnosťou - že neexistuje niečo ako choroba tam, kde nie je bolesť. Je to veľmi starý argument, ale rovnako tak rozhorčene uplatňovaný dnes ako kedysi. Dokonca samotné slovo „choroba" v sebe obsahuje bolesť. Človek prežíva chorobu, keď je nemocný, ide teda o absenciu moci a prítomnosť nemohúcnosti. Samozrejme najpravdepodobnejšie sa označíme za chorých, ak trpíme spôsobom nechceným a zbytočným.“ Autor v ďalšom texte toto tvrdenie vyvracia tak, že tvrdí, že mnohé ochorenia (napríklad vysoký krvný tlak, hypertenzia) nespôsobujú bolesť a ani utrpenie a predsa hypertenziu pokladáme za ochorenie a liečime ju. Autor si kladie otázku: „Nakoniec, kto je schopný posúdiť, čím zlí ľudia trpia?“ A v ďalšom texte Peck odpovedá: „Isté je, že pôsobia dojmom, že nijako hlboko netrpia. Pretože si nemôžu pripustiť ani slabosť, nieto ešte nedokonalosť, nutne musia zachovávať toto zdanie. Sami sebe musia pripadať neustále nad vecou, musia neustále ovládať a veliť. Prikazuje im to ich narcizmus. My však vieme, že naozaj je tomu inak. Nehľadiac na to, ako spôsobilí sa vykreslili sami sebe, my vieme, že v skutočnosti boli pre svoju rodičovskú rolu silne nespôsobilí. Ich zdanie spôsobilosti, ktoré zachovávali, bolo práve tým: zdaním. Pretvárkou. Skôr než že by ovládali sami, bol to ich narcizmus, ktorý ovládal ich - stále sa dožadujúci, nútiaci ich zachovávať klamné zdanie zdravia a neporušenosti.“ (Peck, 1983, s. 134)

Autor sa ďalej zamýšľa: „Či už zlí ľudia trpia alebo nie, je utrpenie zážitok natoľko subjektívny a samotný jeho význam natoľko komplexný, že bude myslím lepšie nevymedzovať chorobu z tohto hľadiska. Namiesto toho, domnievam sa, by choroba mala byť definovaná ako akýkoľvek nedostatok v štruktúre organizmu alebo osobnosti, ktorý nám zabraňuje plne rozvinúť všetok náš ľudský potenciál.“ (Peck, 1983, s. 135)

Autor rozoberá posledný tretí protiargument: „Posledným argumentom proti definovaniu zla ako choroby je presvedčenie, že zlo je stav zdanlivo nevyliečiteľný. Prečo by sme za chorobu mali označovať niečo, na čo nepoznáme vhodný liek ani spôsob liečby? Keby sme snáď mali v doktorskom kufríku schovaný elixír mladosti, mohlo by dávať zmysel považovať vek za chorobu; spravidla tomu tak bežne nie je. Prijímame vek ako nevyhnutnú súčasť ľudského bytia, prirodzený proces, ktorý je naším vyústením a proti ktorému by bolo bláznovstvom bojovať. Tento argument však prehliada skutočnosť, že existujú celé zhromaždenia chorôb od roztrúsenej sklerózy po duševnú zaostalosť, pre ktoré nemáme zodpovedajúci liek ani liečbu, a ktoré napriek tomu neváhame nazývať chorobami.“ (Peck, 1983, s. 137)

Peck ďalej rozvíja svoju úvahu: „Skutočnosť, že doposiaľ nevieme, ako liečiť ľudské zlo, je tým najlepším dôvodom na to, označiť ho za chorobu, skôr než zásadným argumentom proti. Označenie choroby teda zahŕňa, že postihnutie nie je nevyhnutné, že vyliečenie by malo byť možné, že je možné ho vedecky skúmať a metódy liečby odhaliť. Ak je zlo chorobou, malo by sa potom stať rovnakým predmetom výskumu ako ostatné duševné choroby, či už schizofrénia alebo neurasténia.“ (Peck, 1983, s. 137)

Autor pokračuje: „Ak označíme zlo za chorobu, umožní nám to tiež pristupovať ku zlým ľuďom so súcitom. Zlo v nás vo svojej podstate vzbudzuje skôr túžbu ničiť ako liečiť, skôr nenávidieť ako ľutovať. Aj keď tieto prirodzené reakcie majú slúžiť na ochranu bezmocných, zároveň zabraňujú akémukoľvek možnému riešeniu. Nemyslím si, že sa v pochopení, aj ak dúfam, aj vyliečenie ľudského zla môžeme dostať o niečo ďalej, ak nebudú príslušníci lekárskej profesie ochotní prijať zlo medzi choroby so všetkou svojou profesionálnou zodpovednosťou.“ (Peck, 1983, s. 138)

„Ak bude nakoniec zlo zaradené medzi psychické poruchy, je natoľko špecifické, aby mu bola vyhradená samostatná kategória alebo sa hodí do niektorej z kategórií už existujúcich? Prekvapivo, ak uvážime, do aké miery bolo až do dnešnej doby prehliadané, súčasný klasifikačný systém psychických porúch sa zdá byť úplne postačujúci pre jednoduché pripojenie zla ako podkategórie. Existujúca široká kategória porúch osobnosti zahŕňa v súčasnej dobe tie psychologické postihnutia, u ktorých je prevažujúcim rysom popieranie osobnej zodpovednosti. So svojou húževnatou neochotou prijať vedomie vlastnej hriešnosti a popieraním svojej nedokonalosti, by sa zlí ľudia dali ľahko zaradiť do tejto rozsiahlej diagnostickej kategórie. Ako podkategóriu dokonca táto zahŕňa postihnutie nazvané „narcisistická porucha osobnosti". Nebolo by myslím tak úplne neprimerané klasifikovať zlých ľudí vytvorením špecifickej odchýlky tejto narcisistickej poruchy osobnosti.“ (Peck, 1983, s. 138)

Niekoľko v tomto článku uvedených náhľadov na problém ľudského zla z pohľadu psychológie jasne ukazuje, že psychológia sa problémom ľudského zla celkom seriózne zaoberá a snaží sa poskytnúť aj rady a riešenia ako ku zlu optimálne a správne pristupovať.

Zdroje:

BARON-COHEM, Silvie. 2011. Věda zla : Nová teorie lidské krutosti. Brno: Emitos, 2014. 251 s. ISBN 978-80-87171-37-0

HART, S. D. and HARE, R. D. 1996. Psychopathy and antisocial personality disorder. Current Opinion in Psychiatry 9, 129-32, 1996.

KAUFMAN, Scott Barry. 2018. The Dark Core of Personality: What's your dark core score? blogs.scientificamerican.com. 2018.
https://blogs.scientificamerican.com/beautiful-minds/the-dark-core-of-personality/

KRÁLOVÁ, Silvie. 2022. Luciferov efekt : Ako sa v nás rodí zlo? Je v každom človeku a šíri sa ako vírus. hnonline.sk, 2022.
https://hnonline.sk/tema/96017869-luciferov-efekt-ako-sa-v-nas-rodi-zlo-je-v-kazdom-cloveku-a-siri-sa-ako-virus

LUDWIG, Petr. GrowJOB Institute. 2018. Vědecké vysvětlení dobra a zla : Proč jsou někteří lidé zločinci a jiní hrdinové?
https://www.national-geographic.cz/magazin-ng/vedecke-vysvetleni-dobra-a-zla-proc-jsou-nekteri-lide-zlocinci-a-jini-hrdinove-20180812.html

PECK, Morgan Scott. 1983. Lidé lži : Psychologie lidského zla. Olomouc, Votobia, 1996, 297 s. ISBN 80-7198-148-6

SÝKOROVÁ, Lucia. 2021. Agresivita: Čo na tento problém hovoria psychológovia? zdravoteka.sk, 2021.
https://zdravoteka.sk/magazin/agresivita-co-na-tento-proble-hovoria-psychologovia/