SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda     Naj, naj, naj     Svet
Stavebníctvo     Zdravie     História     Kultúra a umenie     Školské vedomosti     Ostatné     Home

Vláda kráľa Ľudovíta XIV vo Francúzsku a jej vplyv na dejiny Európy


Autor: Prof. PhDr. Josef Šusta

Vestfálskym (r. 1648) a pyrenejským (r. 1659) mierom, bol konečne dobojovaný veľký zápas. Dynastia, ktorá tak dlho spela k nadvláde Habsburgovcov nad Európou, bola nútená vzdať sa tohto sna; dvojhlavý orol bol žalostne ošklbaný a roztrhnutý na dve poloviny, z ktorých španielska si odniesla z boja rysy štátu takmer nezahojiteľné, kým rakúska bola odkázaná na to, aby predovšetkým v podunajskej oblasti, mimo doterajšie ohnisko európskej politiky európskej, hľadala svoju budúcnosť. Francúzsko obhájilo

Ľudovít XIV.

zásady nezávislosti suverénnych európskych mocností, ďalší vývoj však ukázal, že vskutku tak urobila len, aby vzápätí sama sa zaodela rúchom porazeného a z obrancu sa náhlym obratom stala útočníkom. V druhej polovici 17. storočia to už nie sú Habsburgovci, ktorí ohrozujú európsku rovnováhu, ale je to francúzsky kráľ Ľudovít XIV., ktorý vnucuje ostatným štátom prevahu svojej moci a snaží sa Francúzsko učiniť dedičom honosného odkazu antického cisárstva.

Základ, na ktorom sa o to pokúsil, bol však úplne iný, než aký mali Habsburgovci. Tí užívali akési stratégie vonkajšieho kruhu, chceli zovrieť Európu reťazou rozsiahlych, ale navzájom len voľne spätých dŕžav, zatiaľ čo Ľudovít XIV. mal opačné východisko. Opieral sa predovšetkým na dokonalé vybudovanie sústredenej štátnej moci, ktorou sa už pred tým Francúzsko vyznačovala a teraz bola všemožne zvýšená jednak bezprostrednými predchodcami Ľudovíta XIV., ako bol kardinál Richelieu, jednak jeho vlastnými, dômyselnými pomocníkmi, ako bol Colbert alebo Le Tellier a Louvois, organizátori hospodárskej a vojenskej prevahy Francúzska nad susedmi.

Pripútavajúc pevne k sebe vyššiu šľachtu aj klérus, dokázal " le Roi Soleil (Kráľ Slnko)“ vo Versailles dať francúzskemu národu pôsobivé stredisko všetkého vyššieho života a dospel k režimu neobmedzenej panovníckej moci, nezávislej na spoluvláde stavovských skupín, ktorá zasahovala prostredníctvom intendantov účinne aj do všetkej provinciálnej správy. Merkantilistickými poriadkami sa snažila vláda Ľudovíta XIV. reglementovať všetok hospodársky život a povzniesť jeho prosperitu najmä v tom, čo sa javilo najvýhodnejším kráľovským financiám. Zvýšené dôchodky umožnili potom dôsledný prechod k sústave stáleho vojska, a spoliehajúc tak bezpečne na štát, ktorý s počtom 20 miliónov obyvateľov bol vôbec najsilnejším útvarom v kresťanstve, mohol Ľudovít XIV. viesť zahraničnú politiku najsmelšieho slohu.

Jej základnú myšlienku však už naznačili niektorí francúzski štátnici z predchádzajúcej doby, totiž myšlienku takzvaných prirodzených hraníc Francúzska. Podľa nej malo zabratie španielskeho Holandska, Lotrinska a niektorých nemeckých krajov učiniť Rýn východnou hranicou ríše podobne, ako boli svahy Álp a Pyrenejí jej hranicu na strane južnej a juhovýchodnej. Nové fortifikačné umenie Vaubanové, malo navyše reťazou opevnených miest premeniť túto rozšírenú Francúzsku v ohromnú pevnosť, opatrenú v Štrasburgu aj Pinerole útočnými bránami do Nemecka a do Talianska, kde politická roztrieštenosť uľahčovala francúzskej politike ďalšie bezpečné úspechy. Lebo drobné dynastie nemeckej aj vlašskej bolo možné uviesť v priamu závislosť na Versaillskom dvore rovnako, ako bolo možné zmluvami o takzvanej kapitulácii, získať brannú silu Švajčiarska pre službu Francúzsku. Tým nadobúdala ohromná francúzska pevnosť vhodné predpolia.

Diplomacia Ľudovíta XIV. sa však snažila zároveň mocne pôsobiť aj v širšom okruhu; peňažnými subsídiami pripútala k svojim službám Švédsko, na poľský trón sa snažila uviesť svojich stúpencov, ako bol napríklad Ján Sobieski, nadväzovala spojenia s uhorskými nespokojencami rovnako ako zachovávala staré styky so sultánovým dvorom; pôžičkami a podporou katolíckych sklonov Stuartovského rodu bolo zároveň možné uviesť aj anglický dvor v tesnú závislosť na Francúzsku a využiť britskú námornú moc k tomu, aby zlomila prevahu štátu, pre vývoj Francúzska najnepohodlnejšieho, Holandskej republiky.

Neskôr však išli plány Ľudovíta XIV. ešte ďalej. Ako vymierajúci dedič, staršie vetvy rodu habsburského mal rod bourbonský ovládnuť aj Španielske a Neapolské kráľovstvo, Sicíliu aj Milánsko a navzájom pospájať ohromné dŕžavy zámorské, závislé na kastílskej korune, s novými francúzskymi kolóniami v Kanade, Antilách aj v Indickom mori.

Bol to veľkolepý rozbeh k sústave moci vskutku svetovej a môžeme preto hovoriť o francúzskom imperializme, hoci cisárska koruna nikdy nezdobila hlavu Ľudovíta XIV. Keďže ju nevedel dosiahnuť priamo, francúzsky kráľ dal učenými spismi obhajovať hľadisko, že nie je nemecký kráľ, zvolený skazeným kolégiom kurfistov, ale že on, pán väčšej časti niekdajšieho "regnum Francorum", je pravým nástupcom Karola Veľkého; a je zaujímavé, že sa zároveň snažil Habsburgovcov, zdobených rímskou korunou, vytlačiť aj z postavenia hlavných obhajcov pravej rímskej viery. Zrušením ediktu nantského aj dragonádami, podporou obnovy katolíctvu v Anglicku a Írsku aj tesným spojením s Jezuitským poriadkom vnuk niekdajšieho vodcu hugenotov, Henricha IV., vstúpil úplne do šľapají Filipa II. a Ferdinanda II. Pri tom sa však snažil primäť zároveň kúriu rímsku po dobrom aj po zlom k tomu, aby ochotne slúžila aj vo Francúzsku, všetkým jeho politickým plánom.

Týmto plánom prospel ostatne nemálo aj kultúrny rozkvet vtedajšieho Francúzska. Habsburgovci opreli kedysi svoj vplyv kúzlo barokovej španielsko-talianskej vzdelanosti, v Escorialu aj v Ríme mocne rozkvitnuté, ktoré účinne zatienilo chudobnejšiu a menej farbistú protestantskú vzdelanosť v strednej Európe. Proti tomu v druhej polovici 17. storočia žiari Versailles ako nové slnko leskom neodolateľnej zvodnosti nielen pre celú oblasť francúzskeho jazyka, ale aj ďaleko za jej hranice, a francúzsky vzor sa stáva zákonom takmer pre celú Európu, či už ide o okázalý kroj s ohromnou parochňou á la Louis XIV. alebo o nový životný komfort, o rád stáleho vojska alebo o hospodárske merkantilistické heslá.

Francúzska nadvláda sa tak stala v čase Ľudovíta XIV. vskutku hrozivým nebezpečenstvom samostatnosti európskych štátov a ich vzájomnej rovnováhy, ale toto nebezpečenstvo tiež vzbudilo náležitú obranu. V prvom šíku tejto obrany stáli, avšak s význačnou zmenou úloh, Habsburgovci. Rozhodný úspech však nezáležal len na nich. Pretože Leopold I. bol zamestnaný vytváraním svoje podunajskej ríše a bojom proti Turkom, nemohol na Rýne a v Taliansku čeliť francúzskym nárazom len časťou svojej moci a bol neraz ochotný pristúpiť ku kompromisom, ktoré boli pre Francúzsko výhodné. Rozhodnou závorou francúzskemu imperializmu sa v tom čase stalo skôr Anglicko.

Anglicko prežilo v 17. storočí kritickú chvíľu svojho vývoja. Vtedy si po prvý raz jasne uvedomilo, že budúcnosť jej zabezpečuje len more a osadné panstvo; zároveň však bolo zmietané ťažkými vnútornými zápasmi. Tiet zápasy spôsobila predovšetkým snaha Stuartovcov, dôsledne upevniť na britských ostrovoch sústavu monarchickej správy a podoprieť ju cirkevným zriadením, tesne závislým na korune. Táto snaha však narazila na ostrý odpor puritánstva, opretého o parlament, ktorý nechcel už byť len obyčajnou dekoráciou silnej kráľovskej moci, akou bol často za Tudorovcov. Ústavné a náboženské boje, ktoré z toho vzišli trvali dlho a mohli ľahko ochromiť hospodársku a námornú expanziu Anglicka; skončili sa však vskutku šťastne takzvanou slávnu revolúciou roku 1688. Táto revolúcia vypudila Stuartovcov zo zeme a dospela ku kompromisu v ústavných veciach, ktorý zabezpečil anglickým dejinám význačnú účelnú svojráznosť úpravou pomeru koruny k vedúcim vrstvám národa, v parlamente zastúpeným. A osud tomu chcel, že muž, ktorého ten prevrat vyniesol na anglický trón a ktorý podpísal "bill of rights“, bol práve generálny miestodržiteľ Spojených štátov holandských, Viliam III. Oranžský, starý nepriateľ francúzskeho veľmocenského rozpínania, ktorý jasnejšie než ktokoľvek iný v Európe pochopil nebezpečenstvo svetových plánov Ľudovíta XIV. a bol odhodlaný im čeliť všetkou silou svojej starej i novej vlasti, Holandska i Anglicka, oboch mocou odkázaných predovšetkým na more.

Viliam III. sa stáva dušou nekonečných protifrancúzskych bojov na prelome 17. a 18. storočia a vytrvalým strojcom veľkých koalícií, ktorými prevaha Francúzska bola konečne zlikvidovaná. Zavčasu pochopil, že Anglicko nesmie dopustiť, aby sa francúzska dynastia ovládnutím dolného Rýna stala pánom Lamanšského prieplavu a zároveň získaním ohromného španielskeho dedičstva aj pánom v Stredozemnom mori a v ďalekom zámorí; spoznával, že veľmocenský rozmach Anglicka bude zaistený len, ak nebude po jej po boku stáť Európa zliata v jednotný organizmus s prevahou jediného národa nad ostatnými, ak v nej nezvíťazí stará idea cisárstva. Anglický záujem žiadal podľa jeho presvedčenia naopak toho, aby bola na pevnine rovnováha síl navzájom sa pútajúcich, spoľahlivé "balance of powers“, a za túto myšlienku bojovali predovšetkým anglické a holandskej zbory v dobe Eugena Savojského na Rýne, zatiaľ čo anglické loďstvo podstupovalo zápasy veľkého rozsahu s francúzskym loďstvom s húževnatosťou dovtedy nikdy nevídanú a získalo v nich nielen zjavnú prevahu, ale aj nové, trvalé opory svojho ďalšieho vývoja, ako bol na príklad Gibraltár.

Viliam III. Oranžský sa síce nedočkal výsledku dlhého zápasu, jeho hľadisko však zostalo trvalým príkazom anglickej politiky v Európe a utrechtský mier v roku 1713 mu priniesol plné víťazstvo. Nebol síce nečestný pre Ľudovíta XIV., spôsobil však predsa zjavný neúspech jeho veľkých plánov a obnovil rovnováhu moci na pevnine.

Vtedy, v ovzduší všeobecnej únavy na sklonku dlhoročného boja o španielske dedičstvo, písal učený abbé de Saint-Pierre svoje známe dielo o zaručení večného mieru trvalým zväzom národov a jeho rozhodovacím súdom. Tieto myšlienky zostali síce len obyčajnou utópiou, ako niekdajšie plány Jiřího z Poděbrad, rodila sa však nádej, že umelé pradivo komplexného traktátu utrechtského zaručí aspoň na dlhú dobu stálosť mocí v Európe a oddych od vojnových strastí. skutočnosť bola však neskôr iná, pretože veľké myšlienky sa uspokojujú len zriedka s jediným neúspechom. A tak priniesol aj ďalší priebeh 18. storočia mnoho ťažkých bojov, ako náhle Francúzsko aj za frivolného nástupcu Ľudovíta XIV., len trochu striaslo únavu z predchádzajúceho zápasu, znovu a znovu sa vracalo k svojim snahám o dosiahnutie prvenstva na pevnine i v zámorí, najmä keď mu k tomu vhodnú zámienku dávali také udalosti, ako bol spor o trón poľský alebo smrť Karola VI. Habsburského a zápas o dedičstvo po ňom medzi Máriou Teréziou a jej susedmi. V tom zápase francúzsky kráľ vystupoval opäť ako mocný ochranca Wittelsbachov v Nemecku a aj španielskych Bourbonovcov v Taliansku a bol ochotný použiť tiež novej pruskej moci k podpore svojich záujmov. Ale táto moc sa obratne vymkla francúzskemu poručníctvu a zároveň sa ukázalo, že Anglicko stojí aj teraz pozorne na stráži proti akémukoľvek vzrastu francúzskej prevahy na pevnine. Súperenie anglicko-francúzske zostávalo tú akoby trvalou chrbticou a základnou zložkou európskej politiky, a viedlo k novým, tuhým bojom nielen v Európe, ale aj v zámorí, najmä v Severnej Amerike a Indii.


SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved