Vplyv prvej svetovej vojny na Čechy a Slovensko
prof. PhDr. Kamil Krofta
Napriek všetkým krivdám a napriek všetky sklamania, ktoré zažili od nastolenia habsburskej dynastie na český trón a zvlášť od začiatku novodobého politického života v habsburskej monarchii, nevzdali sa celkom Česi až do prvej svetovej vojny myšlienky, že lepšiu budúcnosť môžu svojmu národu vybojovať a zaistiť v rámci rakúsko-uhorskej monarchie. Neprestali chovať nádej, že sa im predsa len podarí pretvoriť Rakúsko tak, aby sa stalo ozajstným domovom všetkých svojich národov a dávalo im všetky podmienky slobodného rozvoja. Preto vo vnútornej politike bojovali za zlomenie nadvlády nemeckého živlu a o náležité politické uplatnenie národov nenemeckých, obzvlášť slovanských; v zahraničnej politike potom potierali príliš tesné spojenectvo s nemeckou ríšou, ktoré sa im právom javilo ako závislosť Rakúsko-Uhorska na Nemecku, a usilovali o lepší pomer k slovanským štátom, najmä k Rusku a Srbsku. Na rozchod s monarchiou vážne nepomýšľali už preto, že vo svojom susedstve nemali štátu, ku ktorému by sa boli priklonili, a plnú samostatnosť nemohli pokladať za možnú ani žiaducu bez radikálnej premeny európskych štátnopolitických pomerov, na ktorú sa nedalo spoliehať.
Posledné roky pred vojnou sa však kalil pomer Čechov k habsburskému cisárstvu viac a viac vplyvom vnútorných udalosti (vzrastajúca povoľnosť k nemeckej rozpínavosti) a vonkajších (anexia Bosny a Hercegoviny v roku 1908 a to čo s ňou súviselo), čo vojne predchádzalo a pripravovalo. A vojna ich od neho odvrátila úplne. Už vo chvíli, keď Rakúsko-Uhorsko, vypovediac vojnu Srbsku (29. júla) a potom aj Francúzsku a Rusku, roznietilo strašný požiar, ktorého obeťou sa malo stať ono samé, nebolo medzi Čechmi nikoho, kto by svojim srdcom stál na strane Rakúska. Povinnosť bojovať proti dvom slovanským štátom a národom, ku ktorým boli priťahovaní citom romantického bratstva, a proti Francúzsku, ku ktorému vždy chovali úprimné sympatie a v ktorom mali niektorých zo svojich najlepších priateľov (bol to najmä autor vynikajúcich spisov o českých dejinách prof. Ernest Denis), bolo pre národne uvedomelých Čechov hrôzou. Známy výrok nemeckého ríšskeho kancelára Bethmanna-Hollwega o nastávajúcej vojne medzi Germánmi a Slovanmi im túto horkú povinnosť tiež nemohol osladiť. Čechom však nad to bolo od pačiatku jasné, že by víťazstvo Rakúsko-Uhorska v spolku s Nemeckom znamenalo nie len pochovanie ich snov o obnovenie štátnej samostatnosti krajín českej koruny snáď navždy, ale aj vážne zhoršenie ich doterajšieho politického stavu. Naopak od porážky Rakúsko-Uhorska mohli očakávať splnenie svojich politických túžob či už v rámci habsburskej monarchie alebo na jej troskách.
Preto Česi nemohli ísť do vojny s nadšením, ani s túžbou po víťazstve rakúsko-uhorských zbraní, ktorými sami boli vyzbrojení. Väčšinou boli srdcom na strane nepriateľov habsburského mocnárstva a niektorí sa čoskoro za nich postavili celkom neskrývane. Veľa českých vojakov prechádzalo k nepriateľom habsburskej monarchie, dávajúc sa od nich dobrovoľne zajímať. Niektorí z českých politikov (najmä mladý univerzitný docent Dr. Edvard Beneš a profesor Masaryk) odišli už v prvom roku vojny za hranice, aby tam podnikli publicistický a diplomatický zápas za politické oslobodenie svojho národa trebárs rozbitím habsburskej monarchie. Tiež tí, čo zostávali doma, sa odvracali stále viac od Rakúska. Vedľa správ o činnosti krajanov, ktorý prešli na druhú stranu fronty pudilo ich k tomu najviac nepriateľské chovanie viedenskej vlády ku všetkému českému, kruté prenasledovanie slobodnej tlače i podozrivých jednotlivcov (zatknutie mladých českých vodcov Dr. Kramáře a Dr. Rašína pre velezradu na jar roku 1915), boj proti českej národnej tradícii v školách, potieranie všetkého, čo pripomínalo niekdajšiu českú samostatnosť (pri úprave spoločného ríšskeho znaku v októbri 1915 bol cisárskym nariadením zavedený pre zeme predlitavské názov „zemí rakúských“; česká koruna i český kráľovský titul boli odstránené zo znaku i z literatúry), zavádzanie úradnej nemčiny aj v krajoch čisto českých atď.)
Mladý univerzitný docent PhDr. Edvard Beneš v roku 1915.
To všetko spôsobilo úplný vnútorný rozchod ohromnej väčšiny českého národa s habsburským cisárstvom už v prvom období prvej svetovej vojny. Ani úsilie niektorých českých politikov, ktorí, neveriac v rozpad Rakúsko-Uhorska, snažili sa zachovať možnosť dobrého pomeru k habsburskej dynastii po vojne, ani nastolenie miernejšieho spôsobu vlády po smrti starého cisára Františka Jozefa (zomrel 21. novembra 1916 vo veku 86 rokov), ktorého nástupcom sa stal jeho mladý prasynovec cisár Karol, nemohlo zadržať toto živelné hnutie. Naopak, toto hnutie sa šírilo tiež medzi Slovákmi v Uhorsku. Napriek storočnej politickej odlúčenosti od Čechov, napriek jazykovej roztržke medzi Čechmi a Slovákmi zavedením vlastného spisovného jazyka na Slovensku v polovici XIX. storočia, nikdy na Slovensku celkom nezaniklo vedomie národnej pospolitosti s Čechmi, ba práve že pred prvou svetovou vojnou očividne silnelo. Obzvlášť silné bolo toto vedomie u Slovákov, ktorí, neuspokojujúc sa štúdiom na maďarských školách svojho štátu, ale boli z neho vylúčení z politických dôvodov, študovali v Čechách alebo inde za hranicami, ale tiež u tých, kto vôbec žili v cudzine, obzvlášť v Amerike, kde tamojšia polmiliónová slovenská emigrácia bola v blízkom styku so silnou českou emigráciou. Ale tiež samotná vojna podporoval zbližovanie Čechov a Slovákov jak na bojiskách, tak v zajateckých táboroch. Tak sa stalo, že v zahraničnej akcii sa postavili po boku Čechov Masaryka a Beneša Slováci Štefánik a Osuský, že slovenskí zajatci hojne vstupovali do českých zajateckých légii a že sa tiež domáceho revolučného hnutia niektorí Slováci zúčastňovali veľmi horlivo. Prirodzené zblíženie Čechov a Slovákov, po stáročia od seba umelo oddeľovaných, ktoré v týchto ťažkých chvíľach osudového rozhodovania celkom prirodzene nastalo, sa navonok prejavilo tým, že sa začali dôsledne nazývať spoločným menom Čechoslováci, už predtým niekedy používaným.
Spontánne a neorganizované prejavy československých sympatii pre spojených nepriateľov Rakúsko-Uhorska, ktoré sa vyskytovali od samého začiatku vojny, doma i na bojiskách, čoskoro ustúpili sústavnej revolučnej práci za hranicami aj vo vlasti. Už v roku 1915 sa utvoril v štátoch dohody český akčný výbor, ku ktorému, vedľa iných Čechov, ktorý odišli za hranice, patrili obzvlášť prof. T. G. Masaryk a Dr. Edvard Beneš. Opierajúc sa o kolónie Čechov a Slovákov, usadených už od minulosti v dohodových krajinách, a súc v styku s domácim revolučným združením, ktoré si dalo názov „Maffie“ (podľa sicílskeho vzoru), manifestoval tento akčný výbor odpor Čechov a Slovákov proti Rakúsko-Uhorsku pred svetovým fórom. Začiatkom roku 1916 sa pretvoril v Národnú radu českých krajín, ktorá za svoje stále sídlo zvolila Paríž. V tejto Národnej rade zaujímal vedľa Masaryka a Beneša významné miesto Slovák Milan Rastislav Štefánik, ktorý už pred vojnou žil vo Francúzsku, oddávajúci sa vedeckému štúdiu astronómie. Hlavným cieľom Národnej rady, ktorá mala svoje pobočky v jednotlivých štátoch Veľkej dohody, bolo získať rozhodujúcich činiteľov týchto štátov pre myšlienku úplného politického osamostatnenia Čechov a Slovákov zriadením československého štátu, celkom nezávislého na habsburskej ríši. Dosiahnutie tohto cieľa nebolo nijako ľahké, pretože to bolo možné len rozbitím Rakúsko-Uhorska, ktoré v dohodových štátoch malo značné sympatie. Pozeralo sa tam na nich ako na zvedenú obeť nemeckého imperializmu, jeho zachovanie sa pokladalo takmer za európsku nutnosť a tiež sa dúfalo, že sa snáď podarí odtrhnúť ho vo vhodnú chvíľu od Nemecka a tak zasadiť tomuto najsilnejšiemu nepriateľovi Dohody smrtiacu ranu.
Nedávajúc sa odstrašiť týmito ťažkosťami, snažili sa Česi najskôr zorganizovať vlastnú brannú moc, ktorá by bojovala po boku vojsk Dohody proti Rakúsko-Uhorsku a jeho spojencom. Najskôr a najúčinnejšie sa na tom pracovalo v Rusku. Dobrovoľnícky zbor, utvorený z Čechov a Slovákov usadených v Rusku, doplňoval sa tam českými a slovenskými zajatcami, ktorých bolo čoskoro veľké množstvo, a preukazoval ruským vojakom cenné služby. Ale až za prvej ruskej revolúcie, keď sa československé oddiely za veľkej ruskej ofenzívy vyznamenali v bitke u Zborova (2. júla 1917), podarilo sa na jeseň 1917 zriadiť samostatný československý armádny zbor s vlastným velením, podriadený Národnej rade v Paríži. Koncom roku 1917 taktiež Francúzsko súhlasilo z vytvorením samostatnej československej armády na jar 1918 nasledovalo jeho príkladu taktiež Taliansko, kde sa hromadili tisíce československých zajatcov. Jednotlivé oddiely tohto československého vojska sa čoskoro osvedčili na rozličných bojiskách, a obzvlášť československé legionárske zbory v Rusku obrátili na seba veľkú pozornosť svojou veľkou a úspešnou akciou na Sibíri v lete 1918 pozornosť celého sveta.
Zatiaľ prešli Česi taktiež doma od pôvodnej mlčanlivej pasivity k rozhodnejšej politike. Pamätným májovým manifestom českých spisovateľov z roku 1917 sa začína rada českých programových prehlásení, ktorých rozhodnosť sa stále stupňovala. Pod dojmom spisovateľského manifestu žiadalo spoločné prehlásenie všetkých českých poslancov, vydané pri zahájení ríšskej rady (30. mája 1917) pretvorenie habsburského mocnárstva v spolkový štát, zložený z rovnoprávnych národných štátov, z ktorých by jeden zahŕňal v sebe historické krajiny českej koruny so Slovenskom. Ani cisárska amnestia, vyhlásená čoskoro po tom (2. júla), ktorá dala slobodu väčšine politických odsúdencov, najmä tiež Dr. Kramářovi a Dr. Rašínovi, odsúdeným vojenským súdom k smrti za velezradu, nezadržala Čechov od stále rozhodnejšieho revolučného postupu. Začiatkom roku 1918 (6. januára) vydali všetci českí poslanci na ríšskej rade i na zemských snemoch slávnostnú „trojkráľovú“ deklaráciu, v ktorej jasne prehlásili, že český národ usiluje o zvrchovaný štát v historických hraniciach svojich krajín a sídiel a svojej slovanskej vetvy, a zamietli myšlienku riešiť otázku československého sebaurčovacieho práva v rámci rakúskej alebo uhorskej ústavy, nezriekajúc sa však ešte výslovne ani habsburskej dynastie, ani možnosti utvoriť spolok rakúskych štátov. O tri mesiace neskôr (13. apríla 1918) sa v Prahe zhromaždili zástupcovia všetkých národných vrstiev, aby zložili verejne a s dôraznou vážnosťou prísahu, že v boji o českú samostatnosť neustanú, dokiaľ nezvíťazia. Od požiadavku, aby české krajiny boli spojené so Slovenskom v samostatný štát v rámci habsburskej ríše, postupne sa dospelo až ku zjavnému hlásaniu úplného rozchodu s touto ríšou, ktoré sa z úst niektorých poslancov ozvalo začiatkom októbra i na ríšskej rade vo Viedni. Od júla 1918 sa už pripravoval zvláštny Národný výbor, vytvorený zo zástupcov všetkých českých politických strán i z niektorých Slovákov za predsedníctva Dr. Kramáře očakávaný nový politický poriadok. Politické pomery v Uhorsku nedovoľovali, aby sa podobné prejavy národnej vôle podobne zjavná príprava samostatného československého štátu diali na slovenskej pôde. Ale z podnetu jedného z popredných slovenských vodcov, Dr. Vavra Šrobára, došlo predsa 1. mája 1918 aspoň k prehláseniu sociálnodemokratických slovenských robotníkov, ktoré sa dovolávalo práva na sebaurčenie i pre uhorskú vetvu československého národa. A koncom toho istého mesiaca (30. mája 1918) vznikla počas Masarykovej návštevy v americkom Pittsburgu dohoda zástupcov slovenských a českých amerických organizácii, ktorým sa schvaľovalo spojenie českých krajín so Slovenskom v samostatný štát (podľa tejto dohody to mala byť demokratická republika, v ktorej malo Slovensko dostať autonómiu).
Od júna 1918 už začínalo niesť prvé plody neúnavného diplomatického úsilia Národnej rady českých krajín v Paríži. V júni 1918 uznala francúzska vláda Národnú radu za najvyšší orgán k zastupovaniu záujmov československého národa a za základ budúcej československej vlády. Podobné deklarácie anglickej, americkej, japonskej a talianskej vlády nasledovali v auguste a v septembri. Dňa 14. októbra 1918 potom oznámil Dr. Edvard Beneš ako generálny sekretár Národnej rady spojeneckým vládam, jej uznesenie o ustanovení dočasnej československej vlády (Masaryk, Beneš, Štefánik) a do konca októbra bola táto vláda uznaná de jure všetkými spojeneckými vládami. Dňa 18. októbra 1918 bola vo Washingtone za prítomnosti prof. Masaryka slávnostne prehlásená československá nezávislosť, i hlavné zásady, na ktorých mala byť založená ústava budúcej československej demokratickej republiky.
Za týchto okolnosti sa nemohli podariť posledné zúfalé pokusy viedenského dvora o záchranu rakúsko-uhorskej monarchie. Manifest císara Karla z 16. októbra 1918, ponúkajúci národom habsburskej ríše pretvorenie ich predlitavskej časti na zväz autonómnych národnostných štátov. Tento návrh Česi úplne odmietli jak prejavom Národného výboru, tak ústami svojich poslancov v ríšskej rade. Keď potom 21. októbra 1918 bola uverejnená odpoveď prezidenta Spojených štátov amerických Wilsona na mierovú rakúsko-uhorskú ponuku, kde Wilson vyhlasoval, že rozhodnutie o ďalšom osude rakúsko-uhorských národov náleží im samotným, odišli poprední českí poslanci včele ktorých bol predseda Národného výboru Dr. Kramář s povolením samotného cisára do Ženevy (24. októbra 1918), aby sa tam poradili s Dr. Benešom, vtedy už uznaným ministrom zahraničných vecí v dočasnej československej vláde, o ďalšom postupe.
Počas ich neprítomnosti došlo bez ich vedomia dňa 28. októbra 1918 k vyhláseniu Československej samostatnosti. Posledným podnetom k tomu bola nóta nového rakúsko-uhorského ministra zahraničných vecí grófa Andrássyho, už v tom dni bola oznámená národom rakúsko-uhorskej ríše Wilsonová odpoveď s prejavom vôle zachovať sa podľa nej. Vidí v tom takmer úradné uznanie plnej politickej československej slobody. Pražský ľud sa pustil za nevysloviteľného nadšenia odstraňovať všetky stopy rakúsko-uhorského panstva a oslavovali svoje oslobodenie. Tým bol strhnutý aj Národný výbor, ktorému za neprítomného Kramáře predsedal rozvážny vodca agrárnej strany Antonín Švehla a ktorého dušou bol bystrý a energický Dr. Alois Rašín, s ktorým úzko spolupracoval aj sociálnodemokratický predák Dr. František Soukup, aby nečakujúc na návrat svojich zástupcov zo Ženevy, ujal sa hneď ako dočasná vláda riadenia verejných vecí; vojsko a úrady sa vzdali celkom bez odporu. K samostatnému československému štátu, ktorý bol takto uvedený do života, prihlásilo sa o dva dni neskôr, 30. októbra 1918, Slovensko prejavom Národnej rady v Turčianskom svätom Martine, ktorý predniesol starý slovenský vlastenec Matúš Dula. Rozchod Čechov a Slovákov s rakúsko-uhorskou ríšou bol dovŕšený; samostatný československý štát sa stal skutočnosťou.
Kamil Krofta sa narodil 17. júla 1876 v Plzni. Jeho otec Jozef Krofta bol advokát a politik. Bol v poradí tretím z desiatich súrodencov. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Plzni pokračoval v štúdiu na filozofickej fakulte Karlovo-Ferdinadovej univerzity v Plzni. Potom študoval vo Viedni na Institut für Österreichische Geschichtsforschung. Doktorom filozofie sa stal v roku 1898, o rok neskôr úspešne ukončil aj štúdium vo Viedni. V roku 1904 bol menovaný za dopisujúceho člena Českej akadémie pre vedy, slovesnosť a umenie a v nasledujúcom roku sa habilitoval na pražskej českej univerzite. V roku 1911 sa PhDr. Kamil Krofta stal mimoriadnym profesorom rakúskych dejín na pražskej českej univerzite. V roku 1919 bol menovaný riadnym profesorom. V roku 1920 sa stal prvým vyslancom ČSR vo Vatikáne, funkciu vykonával do decembra 1921. V januári 1922 sa stal vyslancom vo Viedni a od roku 1925 v Berlíne. V roku 1927 sa vrátil do Československa, kde bol zamestnaný na ministerstve zahraničia ako šéf jeho prezídia. Bol zástupcom vtedajšieho ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša a v čase jeho neprítomnosti ministerstvo riadil. Rovnako tak zastupoval ministra zahraničných vecí (a súčasne predsedu vlády) Milana Hodžu potom, čo bol Edvard Beneš v roku 1935 zvolený za prezidenta republiky. V júni 1936 odišiel do dôchodku. Od januára 1943 bol spoluzakladateľom odbojovej skupiny Prípravný revolučný národný výbor. V lete 1944 boli všetci vedúci činitelia Prípravného národného revolučného výboru uväznení. Kamil Krofta bol po zatknutí väznený na Pankráci a potom v terezínskej Malej pevnosti a spolu s ďalšími diplomatmi na zámočku Jenerálka. Stihol ešte privítať prezidenta Edvarda Beneša pri jeho návrate do vlasti, zomrel krátko na to na následky väznenia, 16. augusta 1945 v sanatóriu vo Vráží. Pochovaný bol na cintoríne v Dýšine.