SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

Porážka husitov pri Lipanoch

František Hrnčíř

Strašné porážky križiackych vojsk konečne presvedčili kráľa Žigmunda aj pápeža, že Česi sú neporaziteľní, a že po zlom sa s nimi ničoho nedosiahne. Pomýšľalo sa teda na cestu zmiernu. Zišiel sa cirkevný snem do švajčiarskeho mesta Bazilej, kam tiež český poslovia, medzi nimi Ján Rokycana a Prokop Veľký, sa dostavili. Tam po dlhom jednaní boli Čechom povolené niektoré výhody (kompaktáta), ktorých štyri články boli:

1. aby prijímanie prebožskej sviatosti večere Pánovej užitočnej a spasiteľnej pod obojakým spôsobom, chleba totiž a vína, všetkým kresťanom v Čechách , na Morave a kdekoľvek ich prívrženci bývajú, slobodne bolo prisluhované;
2. aby všetky hriechy smrteľné, a obzvlášť zjavné skrze tie, na ktoré to sluší, rozumne a vedľa zákona božieho boli posudzované, trestané a vymietané;
3. aby slovo božie od kňazov a diakonov hodných slobodne a verne bolo kázané;
4. že nepatrí sa kňazstvu v Čase zákona milosti nad zbožím pozemským svetsky panovať.

Cirkevný snem kompaktáta uznal, a tak sa Česi opäť boli prijatý do lona katolíckej cirkvi.

S bazilejskou zmluvou však neboli spokojní Táborčania a Sirotci, bolo to príliš málo za toľko skúšok, obetí a námah a pokračovali v boji proti Pražanom. Pražania sa spojili s katolíckymi pánmi a Žigmundovými prívržencami; od koncilia sa im dostalo peňažnej podpory. A tak Česi rozdelený na niekoľko strán, rozostúpili sa teraz na dve strany navzájom si odporujúce: ku prvej strane (šľachtickej = aristokratickej) pristúpili všetci šľachtici bez rozdielu náboženstva, ale z miest len Praha, Plzeň a Mělník; ku druhej strane (ľudovej) pridala sa všetky ostatné mestá, menší zemania a obecný ľud.

Takéto dve strany sa museli konečne stretnúť v zápase poslednom a rozhodnom. V nedeľu dňa 30. mája 1434 sa stretli obidve vojská pri obci Lipany. Vodcom Pražanov bol Diviš Borek z Miletínka, skúsený a vychýrený bojovník; Táborčanov viedol Prokop Veľký, nepremožiteľný vojvodca udatných husitov. Čo nedokázali spraviť cudzie stotisícové vojská, museli si Česi sami medzi sebou rozhodnúť: má v Čechách panovať strana šľachtická alebo ľudová, a či sa majú Česi vrátiť do cirkve alebo s ňou zostať nezmierený. Vojenské umenie bolo na oboch stranách rovnaké; na pánskej strane bolo však 25 000 bojovníkov, vojsko jednoty obcí malo 18 000 bojovníkov.

Táborčania začali boj streľbou z vozov. Borek však vedel, že Táborčania, pokiaľ bojujú vo vozových hradbách, sú nepremožiteľní, a tak kázal prednému voju dať sa na predstieraný útek, ktorý sa však skutočnému úteku tak podobal, že Táborčania aj Sirotci vystúpili zo svojich vozov a hnali sa dosť ďaleko za utekajúcimi. V tom ich zaskočila panská jazda tak, že ich od ich otvorených vozov oddelila.

Bitka pri Lipanoch

Bitka pri Lipanoch.
Výjav z obrazu, ktorý namaľoval Luděk Marold pre Výstavu architektúry a inžinierstva v roku 1898.


Nastal zúfalý boj. Bratské vojsko, ktoré po toľko rokov napĺňalo hrôzou celú Európu, napínalo všetky svoje sily a tak tuhý odpor kládlo, že bitka trvala nie len deň a noc ale ešte do druhého rána trvala. V boji bol zabitý Prokop Veľký a s ním mnohí čelní táborskí kňazi a hajtmani; z bojovníkov 13 000 zahynulo. Hajtman Sirotkov Jan Čapek utiekol so svojim ľudom do Kolína; iný hajtman Ján Roháč z Dubé na hrade Sion pri Kutnej Hore sa dva roky udatne bránil, až predsa len bol zdolaný presilou a bol zajatý a v Prahe so svojimi druhmi obesený.

A tak bolo ukázané svetu, že Česi len od Čechov môžu byť premožení.

Bitkou u Lipan sa skončila husitská vojna, ktorá trvala 15 rokov. V husitskej vojne Česi opäť získali vavríny po celej Európe, nehynúcej vojnovej slávy. Husitské hnutie bolo na svete prvým hnutím celého národa za slobodu svedomia. Českému jazyku bola zjednaná všade platnosť a česť mu prislúchajúca; Nemci, ak nechceli piť z kalicha museli krajinu opustiť. Poznanie svätého písma prenikla do obecného ľudu tak, že i jednoduché táborské ženy sa v raj biblii vyznali lepšie, než nejeden cirkevný hodnostár. Národné uvedomenie a vlastenecká hrdosť sa prebudili vo všetkých vrstvách českej spoločnosti a viedli k vypudeniu a k vymeteniu všetkých cudzích živlov. Ľud nadobudol bývalej slobody a voľnosti. Avšak mestá a dediny boli spustošené, hrady obrátené na ruiny, staroveké umelecké pamiatky zničené, polia neosiate, vedy a umenie odpočívali. Krásna a bohatá Karlova ríša strašnou vojnou bola veľmi poničená.

Až v roku 1436 bol Žigmund uznaný za kráľa, ale skonal už v roku 1437 v Znojme, sadiac na tróne v chráme. Žigmundom vymrel po meči rod Luxemburský, ktorý v Čechách vládol 127 rokov (1310 – 1437).