SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda     Naj, naj, naj     Svet
Stavebníctvo     Zdravie     História     Kultúra a umenie     Školské vedomosti     Ostatné     Home

České štátneho právo v 16. až 18. storočí


Autor: Dr. Karel Kramář

Vzhľadom k histórii českého štátneho práva treba presne rozoznávať tri veci.

V prvom rade v histórii znamenalo české štátne právo nerozlučný pomer troch spojených krajín českej koruny, Čiech, Moravy a Sliezska k Habsburskej dynastii. Tento pomer bol roku 1526., 1545. a potom pragmatickou sankciou, ktorá bola prijatá všetkými stavmi krajín českej koruny upravený a tým bolo upevnené jednak dedičné právo dynastie, jednak právo zástupcov krajín koruny českej, pre prípad vymretia dynastie slobodne voliť nového kráľa.

Za druhé pomer nezávislých, suverénnych zemí českej koruny v celosti ich k ostatným zemiam ich kráľa a ku iným štátom.

Po tretie potom znamená verejné, ústavné právo krajín českej koruny, kompetenciu krajinských snemov a administratívy v týchto troch zemiach a práva koruny voči stavom v zákonodarstve a správe.

Najmä v poslednom bode ide o otázky, ktoré nikde raz pre vždy nie sú ustálené tak ako otázky dedičného pravá dynastie a suverenity zemí, ale o otázky, ktoré sú podrobené dejinnému vývoju. Tiež v českých zemiach išiel tento vývoj od panstva šľachty ku kráľovskému absolutizmu svojou cestou svetových dejín a bol by bezpochyby viedol k modernému konštitucionalizmu, keby nebol býval v roku 1749 Máriou Teréziou podviazaný.

V roku 1526, ako je známe, krajiny českej koruny a koruna uhorská dedične prešli slobodnou zmluvou na Ferdinda I. Ferdinandove pokusy, aby slobodná voľba bola pokladaná za voľbu plynúcu z dedičnej oprávnenosti, nás tu viac nezaujímajú, ale je nutné si všimnúť, že stavom bola pre prípad vymretia dynastie vyhradená úplne slobodná voľba nového kráľa, na čom obnovené zemské zriadenie ani neskoršie zákony nič nemenili a taktiež nič meniť nemohli.

Cisár Ferdinand I. na obraze Hansa Bocksbergera

Ferdinand I. prevzal Čechy a Uhorsko ako úplne suverénne, nezávislé štáty, a právo zákonodarne i správu vykonával ako kráľ český v českých, tak kráľ uhorský v uhorských krajinách. Postavenie oboch kráľovstiev bolo totožné a obe boli spojené a s nimi rakúske dedičné krajiny iba v personálnej únii.

Na tom nič nemenilo zriadenie dvorskej komory. Predovšetkým všetky kameralie platili za peculium regis, osobné kráľove veci, a tieto svoje regalie kráľ prirodzene spravoval prostredníctvom spoločného úradu, svojimi dvornými komorami, výhradne podľa práv a zvykov každého zo spojených štátov a tiež voči stavom každého z týchto štátov zastávala dvorská komora osobný úrad spoločného panovníka, jura cameralia kráľovstva. Rovnako tak mal kráľ spoločný najvyšší vojnový úrad, ktorý však vtedy, pri nezrelých vojenských pomeroch ešte nemal význam neskoršieho spoločného stáleho vojska, na ktoré potom všetky krajiny podľa istého kľúča ročne odvádzali svoje príspevky.

Praha, Malá strana a Staré mesto, rytina podľa kresby J. Sadelera 1607

Všetky tieto zásady úplnej nezávislosti a úplnej suverenity jednotlivých skupín krajín rozumeli sa tak medzi sebou, že vo veľkom boji, ktorý bol ukončený bitkou na Bielej Hore, neboli ani spornými. V tom boji nešlo o samostatnosť krajín českej koruny, ale o moc šľachty voči kráľovstvu, keď v roku 1547, bolo občianstvo úplne zrazené k zemi. Tento boj bol však zostrený náboženským antagonizmom nekatolíckych stavov proti katolíckym kráľom, ale poslednou príčinou prudkého sporu bola otázka postavenia šľachty. Česká šľachta zápasila o moc a význam neskoršej poľskej šľachty a bola po rôznych premenách dlhoročného boja v bitke na Bielej Hore úplne porazená, a nie je možné ani povedať, že by si svoj osud nebola zaslúžila. Medzi justifikovanými vodcami hnutia boli vzácne charaktery, ktorí sa stali mučeníkmi vznešeného náboženského presvedčenia, ktorí mysleli, že za vieru a právo stavov obetujú hlavu, ale hlavní vodcovia hnutia mysleli menej na slobodu svedomia, než na nadpráva a privilégia šľachty. Za obhajovaním náboženskej slobody, ktoré obete krutej pomsty víťazov zdobia mučeníckou gloriolou, leží len v hlbokom, tmavom pozadí to, začo sa vlastne bojovalo.

Nebola to vec ľudu, ktorý sa nechal strhnúť, tiež mešťanstvo bolo do tohto boja strhnuté; premožená bola šľachta, ktorá ľud ujarmovala, v nevoľnosť uvrhla, ktorá pokojne prizerala, keď občianstvo miest svoju moc i vplyv stratilo, a ktorá nechcela ničoho iného než oligarchiu šľachty s pakráľom na kráľovskom tróne. Odtiaľ je tá pokorujúca porážka po bitke v základe bezvýznamnej, odtiaľ onen zahanbujúci pád umelej sebeckej moci, vládychtivej šľachty.

Ľud bol apatický, nezúčastnený, pokiaľ záležalo na jeho slobodnej vôli, a preto ležala po jedinej bitke zem nepremožených husitov víťazom pri nohách. Padla spráchnivela stavba, panstvo šľachty, ale kráľovstvo, jeho nezávislosť a samostatnosť zostali nedotknutými. Bola to vnútorná revolúcia, v ktorej kráľ zostal víťazom, na vonkajšom postavení štátu nebolo čo meniť a nemohlo byť ani nič menené.

Na miesto stavovského panstva nastúpil v kráľovstve neobmedzený absolutizmus dedične oprávneného kráľa. Čechy neboli pre Ferdinanda II. novo dobytou krajinou, ktorej vonkajšie postavenie by mohol meniť, on si skrátka len vydobyl dedičné právo, ktoré mu časť šľachty odpierala, a všetko čo konal a čo konať mohol, bolo, že svoje kráľovstvo a svoju kráľovskú moc zabezpečil proti každému pokusu šľachtickej revolúcie. Tak Ferdinand II. stav vecí prijímal a tak sa tiež vyjadril v obnovenom zemskom zriadení v roku 1627. Jemu samému záležalo na tom, položiť dôraz na legitímnosť a dedičnosť svojej kráľovskej moci, a katolícke stavy, ktoré mu zostali verné, boli líniou medzi starým a novým rádom. Boli odmenení, obohatení, ale moci minulých stavov sa im už viac nedostalo.

A tak Ferdinand II. prisľúbil v obnovenom zemskom zriadení a vo svojej majestátnom liste zo dňa 29. mája 1627., i pre budúcnosť v prísažnej formuli kráľovské práva kráľovstva ochraňovať a hájiť, to je zachovávať jeho nezávislosť a suverenitu. Týchto sa nesmel dotknúť, lebo to bolo legitímnym základom jeho dedičného kráľovstva. Bola to jeho povinnosť ako právneho, dedične oprávneného a dedičného českého kráľa. Na pomere ku habsburskej dynastii, na nedeliteľnej súvislosti krajín českej koruny, na ich vonkajšej suverenite, na ich samostatnosti a nezávislosti voči ostatným krajinám nemohol a nechcel ako legitímny, dedične oprávnený kráľ nič meniť. Iba vnútornú ústavu kráľovstva od základu premenil. Tiež jej predpoklady.

Táto ústava sa zakladala na moci stavov. Títo sa stali inými. Predovšetkým katolícke duchovenstvo bolo priradené ako prvý stav. A stav panský a rytiersky!

Stará šľachta bola väčšinou postínaná alebo vypovedaná, jej majetky boli konfiškované. Sociálna štruktúra českého ľudu bola úplne rozbitá.

Drobná šľachta, ochranca a nositeľ starých tradícii, národnej kultúry, z ktorej radov vyšla najlepšie mená literárne, ktorá ale aj politicky energiu a život predstavuje, bola po väčšine zničená. Na tisíce jej príslušníkov vyšlo z krajiny, ožobráčení, ale verní tomu, čo im bolo sväté - svojmu náboženstvu. Tým bol bohatý, kultúrny život českého ľudu zničený.

Tí, čo ho pestovali, vysťahovali sa, a to čo zostalo, čo ľud ako najdrahší poklad chránil, knihy, zničili jezuiti. Českému ľudu bolo znemožnené pokračovať s kultúrnym životom ostatných národov, a tým ťažko skúšaný, nevinný ľud bol zasiahnutý najťažšou ranou.

V krajine zostala len stará katolícka šľachta, avšak len malá menšina bývalej šľachty, a chudobný ľud, ktorému pomocou jezuitov a dragúnov bolo brané náboženstvo, ale ktorému nechali staré poddanstvo, starú neslobodu, a pridali iba nových pánov, A títo páni, zo všetkých koncov sveta prisťahovaní, v divokej soldateske vtedajšej doby povýšení, prišli, aby sa rozdelili o korisť. Konfiškované statky boli rozmrhané, rozdané, a po celé storočie trvali snahy, aby bohapusté hospodárenia s skonfiškovaným statkami bolo nejako usporiadané. Ale moci kráľovskej táto šľachta nebola nebezpečnou.

Na tomto novom základe vytvoril Ferdinand II. svoje nové právo v obnovenom zemskom zriadení z roku 1627. Kráľ stal sa výhradným zákonodarcom. On sám mal právo meniť zákony a tvoriť nové. Avšak len v kráľovstve, len pre vnútorný štátny život zemí koruny českej. Nie navonok.

Postavenie krajín českých navonok nesmel meniť a zhoršiť, v tom mu bránila kráľovská prísaha, ktorú na novo odprisahal, čo bolo predtým zmluvou medzi stavmi a Ferdinandom I. položené za základný zákon kráľovstva.

A najlepším dôkazom, že na suverenite a nezávislosti zemí českej koruny nič nesmelo byť menené, bez dovolenia českých stavov, ktorí zostali dedičmi jednej zo zmluvných strán z roku 1526, je fakt, že o 100 rokov neskôr Bedřich II. si výslovne vyhradil, aby české stavy privolili k odtrhnutiu Sliezska a Maria Terézia to pod touto podmienkou prijala.

Zemskému snemu zostalo právo povolávania vojska a berní. Krajinský snem nesmel činiť žiadne propozície ani iniciatívne návrhy bez schválenia kráľovského snemového komisára, po prípade kráľa. Len v spôsobe odôvodnenia svojho každoročného povoľovania daní smel sa krajinský snem vysloviť o stave krajiny, a svoje sťažnosti, svoje priania vzhľadom k zákonodarstvu a k správe panovníkovi predkladať.

Katolícke náboženstvo sa stalo jediným oprávneným náboženstvom v Čechách a na Morave a nekatolícke je zakázané pod hrozbou pod kliatby a vyobcovania.

Kráľ si vyhradil udeľovanie inkolátu, aby medzi šľachtu neboli prijímané živly, ktoré by mohli rušiť nový poriadok. Rovnoprávnosť oboch jazykov bola vyslovená, v istých slávnostných formách, napríklad pri zasadnutiach súdu zemského atď., zostalo však ako za stará pri jazyku českom.

Nové zemské zriadenie nedotýkalo sa otázky generálnych snemov zemí koruny českej, a ako sa zdá, bolo tak urobené úmyselne. Aspoň na začiatku 18. storočia, kedy Jozef I. ustanovil komisiu k revízii zemského zriadenia, neboli generálne snemy vylúčené a vo zdôvodňovanej správe komisie bolo výslovne podotknuté, že pre nepredvídané prípady zvolanie generálnych snemov vždy môže byť vyhradené, za to ale boli všetky zhromaždenia, predovšetkým zhromaždenia krajské, prísne zakázané a tým bola možnosť odporu proti kráľovským príkazom vylúčená, Uhorsko si podržalo svoju drobnú šľachtu a svoje župné zriadenie a mohli teda viedenským centralizačným snahám klásť výdatný odpor, čo tiež boj konečne v ich prospech rozhodlo.

Tak upevnil Ferdinand II. svoju kráľovskú moc voči stavom v českých krajinách a začala éra absolutizmu s bezmocnými snemami.

Navonok, ako už bolo uvedené, nebolo novým zriadením zemským nič zmenené. Krajina koruny českej zostala nerozdeleným a nedeliteľným celkom, úplne nezávislým a samostatným voči ostatným krajinám svojho kráľa.

Legislatívna a administratívna jednota a nezávislosť týchto krajín bola predstavovaná kráľom a jeho českou dvornou kanceláriou. Česká dvorná kancelária bola najvyššia, všetky tri krajiny spájajúcou inštanciou pre zákonodarstvo a správu.

Ostatné dedičné krajiny boli považované za cudzie krajiny. Tak tomu bolo až do roku 1746. Najlepší dôkaz no to podáva revidovaný návrh nového zriadenia zemského z počiatku 18. Storočia. Jozef I. chcel zemské zriadenie Čiech a Moravy unifikovať, taktiež vytváral a zriadil komisie v Prahe i v Brne, ktoré sa mali o novom návrhu zemského zriadenia pre obe krajiny zjednotiť a pre prípad nezhôd rozhodnutie cisárovi vyhradiť. V tejto práci sa pokračovalo až do tridsiatych rokov 18. storočia pokračovalo, bez toho aby došlo k formálnemu skoncovaniu.

Aj tento návrh stojí na pôde štátnej samostatnosti a nezávislosti krajín českej koruny. Najobsažnejšieho výrazu dostalo sa tomuto vtedy vôbec úplne samozrejmému právnemu názoru v ustanoveniach o uznaní cudzích titulov šľachtických v Čechách a na Morave.

Pri všetkých rokovaniach, ktoré sa dotýkali záujmov krajín českej koruny voči ostatným cisárovým krajinám, rokovala česká dvorná kancelária týchto krajín s dotyčnou inou dvornou kanceláriou.

Všetky zákony a nariadenia boli vyhlasované českú dvornou kanceláriou a touto kanceláriou dialo sa dokonca tiež vyhlasovanie na príklad soľných patentov, colných mandátov, nariadení o pochodoch a zásobovaniu, ktoré vyšli z iniciatívy dvorskej komory alebo dvorskej vojnovej rady. Ku vykonávaniu svojich nariadení mali však tieto všetkým skupinám krajín spoločné úrady, svoje vlastné orgány a úrady v českých krajinách, ktoré len na nich záviseli.

Ako najvyššia súdna inštancia fungovala dvorná kancelária pre krajiny českej koruny, keď strany užívajúce posledného právneho prostriedku, o právo alebo milosť ku kráľovi samému apelovali, avšak aj tú nemal fakt, že dvorná kancelária sídlila vo Viedni, žiadneho významu. Dvorská kanceláriu vystupovala aj tu ako prvý poradný úrad českého kráľa, a ak kráľ bol v Prahe, dochádzali odvolania dvornej kancelárii v Prahe. Inak bolo apelované do Prahy ku kráľovskej apelácii. Právne bol život českej koruny bol absolútne samostatný, a ako je známe, neporovnateľne vyspelejší ako v ostatných dedičných krajinách.

Tak bola vo všetkých legislatívnych a administratívnych inštitúciách zabezpečená úplná suverenita a nezávislosť krajín českej koruny a svedomito chránená, a tento stav pretrval v celku nezmenený až do roku 1749, áno bol najslávnostnejšie potvrdený a najsvätejšími prísahami pre všetku budúcnosť zaručený, keď stavy krajín českej koruny novú zmluvu o dedičnosti a postupnosti vzhľadom k českej korune kráľovskej pragmatickou sankciou, prijímali.

Vedľa tohto úplného oddelenia od ostatných dedičných krajín uberal sa však nový vývoj. Predovšetkým bolo vytvorené nové stále vojsko a to si vyžadovalo stále väčšie finančné obete. Následkom vojen dlhy narastali. Mimochodom povedané nebolo žiadneho spoločného dlhu, ale bol len cisárov osobný dlh garantovaný jednotlivými krajinami, alebo jednotlivými komornými dôchodkami a dlhy jednotlivých krajín.

Kontribúcia krajín nepostačovala, a preto bolo treba pomýšľať na nové nepriame dane alebo staré dane zdokonaľovať. Stavy síce hájili pri mnohých nepriamych daniach svoje schvaľovacie právo, a súhlas dávaný s ich strany bol dávaný zvyčajne na niekoľko rokov, čo však nečinilo problém, aby dane často aj bez obnoveného stavovského schválenia boli naďalej vyberané. Okruh dávok berného systému, ktorý mal vo Viedni svoje centrum, stával sa čoraz väčším, avšak bez toho aby došlo k právnemu výrazu reálnej únie. Tomu ale tak bolo vo všetkých dedičných krajinách aj v uhorských, kde dvorská komora pre uhorské a sedmohradské soľné doly a baníctvo mala veľmi rozsiahly odbor pôsobnosti. Tiež účtovníctvo bolo vo všetkých dedičných krajinách, aj v uhorských, unifikované a vo viedenskom bankovníctve (začiatkom 18, storočie) centralizované. Ale to všetko sa nedotýkalo samostatnosti dedičných krajín, financie boli osobné kráľove vecí a bolo prirodzené, že jeho kasová služba bola zjednotená.

A predsa postupne pomaly rástol okruh oných záležitosti, ktoré celkom prirodzene boli všetkým dedičným krajinám spoločné, a ktoré podľa jednotných zásad boli spravované z Viedne boli. Tejto snahe po veľkom, jednotnom dostalo sa najlepšieho výrazu obchodnou politikou Karola VI. Jeho veľkolepé usporiadanie, aby bol všetok obchod dedičných krajín zvedený do Terstu a Rijeky, privodila nutnosť, aby bolo colníctvo a mýtnictvo vo všetkých dedičných krajinách jednotne upravené. Nebol síce utvorený jednotný colné obvod, ale nové mýto a colné poriadky boli napospol zriadené podľa jednotnej myšlienky. Obchod všetkých dedičných krajín bol proti Benátkam aj Solnohradsku (Salcbursku) hájený a Korutánsko sa muselo podriadiť tejto veľkej jednotnej obchodnej politickej myšlienke, aj keď to stálo chudobu v tejto krajine kruté obete.

To bol prirodzený vývoj. Z novej hospodárskej politiky, ktorá znenáhla nadobúdala svetového charakteru, nemohla inak než vyrastať myšlienka pospolnosti hospodárskych záujmov všetkých dedičných krajín. Zanedlho by sa bola zhustila pospolitosť hospodárskych záujmov všetkých dedičných krajín v pevné, zákonné normy a zo starej personálnej únie by vzrástla silná, života schopná reálna únia všetkých dedičných krajín Habsburskej dynastie. K tomu nebolo treba ničoho viac, než pokojného vývoja s ideálmi a myšlienkovými prúdmi európskych národov. Ale tento pokojný vývoj nebolo dedičným krajinám dopriaty. Mária Terézia roztrhla a zničila tento blahodarný proces, roztrhla dedičné krajiny a položila základný kameň k dualizmu, ktorý bol síce právnou skutočnosťou, ale sotva bol a je od niekoho pokladaný za ideál pre utváranie vtedajšieho Rakúska.


SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved