SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda     Naj, naj, naj     Svet
Stavebníctvo     Zdravie     História     Kultúra a umenie     Školské vedomosti     Ostatné     Home

České štátne právo v druhej polovici 19. storočia


Autor: Dr. Karel Kramář

Mária Terézia prerušila prirodzený vývoj vnútorných pomerov svojich krajín, svoju vôľu povýšila nad právo a spravodlivosť a pomocou centralizmu seba učinila štátom. Ona bola zákonom, ona bola správou, ona bola všetkým a centralizmus bol jej najpohodlnejší prostriedok k nerušenému osvedčovaniu jej neochabujúcej energie. Vytvorila byrokratický aparát, a z pomocného organu veľkej cisárovny sa stala čoraz mocnejšia samostatná inštitúcia, čím slabšia bola najvyššia vôľa centralistického mechanizmu. Činnosť správy stúpala s vývojom moderného hospodárskeho a spoločenského života, centralistická správa čoraz viac rozprestierala svoje ramena, až bola mohutným organizmom s vlastnými záujmami, ktorý len tým, že bol správou, bol silnejším než ostatné politické faktory v štáte.

Centralistická byrokracia bola hybným živlom štátneho života za časov Františkovej a Ferdinandovej vlády a v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia vzrástla na moc, ktorá neskôr i napriek ústave a štátnych základných zákonov vždy bola silnejšia než zákonodarstvo, a ktorá si centralistickú zásadu vedľa federalistickej ústavy zachovala a udržala. Tento protiklad medzi zákonodarstvom a správou charakterizuje ústavné pokusy novej konštitučnej doby v Rakúskom cisárstve.

Centralistickej byrokracii pomohla ešte jedna okolnosť. Pod tlakom absolutizmu všetko túžilo po jeho zákonnom jeho obmedzení, po protiváhe proti prevahe správy. V práve povolávať vládu k zodpovednosti a v možnosti parlamentárne ju kontrolovať, videli spásu. Verilo sa vo všemohúcnosť parlamentu. A autonomisti, ktorí sa zasadzovali pre federalistickú povahu ústavy z roku 1867, ponechali centralistickú správu bez povšimnutia a pochopili až veľmi neskoro, že centralistická správa bola silnejšia ako federálne konštruovaná legislatíva. Boj o centralizmus sa sústredil v otázke zákonodarných zborov a tým, že centralistická správa zostala nedotknutou, bolo centralizmu v praxi zaobstarané víťazstvo.

Pre legislatívu bol tereziánsky centralizmus neudržateľný. Parlamentarizmus nebol poskytnutý dobrovoľne, ale preto, že inak to už nebolo možné, A ak bol daný parlament, nemohol byť centralistickým, lebo národy, ktoré mali byť ním uspokojené, by ním uspokojené neboli. Tak to chcel októbrový diplom z roku 1860, vytvoriť federalistickú ríšu, a vrátiť sa k základom, ktoré Mária Terézia kedysi opustila. Jeho úvod je uznanie práv uhorskej a českej koruny, a tiež čiara, ktorá bola vedená medzi zemou a ríšou, bolo možno pokladať za dosť vydarenú. Snemom bolo dané úplné a neobmedzené zákonodarné právo, len pre úplne výslovne stanovené prípady bol pohľad zákonodarstva obrátený k centrálnemu parlamentu. Jeho kompetencia nebola nad mieru rozširovaná, ale obmedzená na veľké otázky mocenského postavenia ríše a na to, čo hospodársky život smerujúci ku svetovému hospodárstvu, pre veľké spoločné hospodárske teritórium potreboval.

Na októbrovom diplome však lipne tá istá základná chyba, ako na opatreniach Márie Terézie. Aj októbrový diplom proste oktrojuje, kde koruna nemá jednostranné zriaďovacie právo, kde bez súhlasu českého štátu nič nariadiť a zariadiť nemôže, pretože sa jedná o základné otázky českého štátneho práva, o otázky nedeliteľnosti a samostatnosti krajín českej koruny a pretože podľa zmluvy z roku 1526, podľa obnoveného zemského zriadenia, podľa pragmatickej sankcie a všetkých kráľovských prísah, práva a privilégia českej koruny nemôžu byť kráľom jednostranne menené. Otázka legálnych zástupcov českej koruny nespôsobovala žiadne ťažkosti. Kráľ mal podľa obnoveného zriadenia nepopierateľné právo slobodne rozhodovať o zložení zemských snemov v krajinách českej koruny. Tak ako vtedy Ferdinand II. duchovný stav učinil prvým stavom v sneme, bez toho aby potreboval schválenie stavov, tak aj teraz mal kráľ právo o zložení snemu slobodne rozhodnúť a to ani v najmenšom neviazaný na staré stavy a ich zastarané zloženie. Ale kráľ nemal práva bez dovolenia legálnych zástupcov českej koruny dotýkať sa jej legislatívnej a administratívnej samostatnosti a niečo z ich práv nejakému ústrednému parlamentu prikazovať, pretože tým bola porušovaná samostatnosť kráľovstva, ktorú kráľ podľa základných zákonov a zmlúv so zástupcami českej koruny bol povinný chrániť. Schválenie zástupcov krajín českej koruny tiež nemohlo byť podľa práva dané v centrálnom parlamente, v ktorom mohli byť prehlasovaní sa strany poslancov iných krajín, ale jedine a len v ich legálnych zastupiteľských zboroch, v ich snemoch alebo v generálnom sneme, ktorý podľa obnoveného zemského zriadenia nebol vylúčený a ktorý kráľ v každej dobe mohol schvaľať. Preto tiež bola pre všetkých tých, ktorí českého štátneho práva obhajovali, ústava z roku 1867 právne neplatná. Ona je zákonom, má silu zákona, možno sľúbiť, že bude za zákon pokladaná, ale český ľud jej priznával len zákonnú moc, nie právny autoritu, pretože tu o základných právach českej koruny rozhodovali zástupcovia iných krajín, ktorým absolútne neprislúchalo právo, vmiešavať sa do právnej sféry českej koruny. Iba obojstranným, slobodným dohodnutím medzi kráľom a zástupcami českých krajín je možno isté odbory zákonodarstva a správy spoločnému zastupiteľstvu ľudu a administratíve odovzdávať. Októbrový diplom, ktorý si sám prisúdil povahu základného zákona, bol len jednostranným prejavom vôle jedného z oboch faktorov, ktoré môžu o právach krajín českej koruny rozhodovať. Keby bolo bývalo dodatočného schválenia krajinských snemov alebo generálneho snemu českých krajín, ktoré by kráľom bolo sankcionované, bola by otázka legislatívy tak rozhodnutá, ako to vyžadujú právo a spravodlivosť. V októbrovom diplome zostáva nerozhodnutá a nedotknutá otázka správy, ako by mala byť federatívnemu útvaru legislatívne prispôsobená. Tiež táto otázka mohla byť tiež dvojstrannou dohodou medzi korunou a krajinami rozhodnutá, keďže samostatná, jednotná správa v troch krajinách českej koruny patrila k základným právam českej koruny českej bez dovolenia zástupcov krajín nemeniteľným. Táto nedbalosť, rozriešiť otázku správy v duchu analogickom rozriešeniu otázky zákonodarnej nebola snáď zhola neúmyselná. Pre víťazstvo centralizmu bola rozhodujúca . Centralistickej myšlienke sa napokon aj v otázke legislatívy dostalo februárovým patentom z roku 1861 výdatného posilnenia. A tento patent bol predsa vydaný na základe októbrového diplomu. Októbrový diplom vychádzal z myšlienky, že všetko zákonodarstvo prináleží snemom a len taxatívne vytknuté záležitosti zostali vyhradené centrálnemu parlamentu. Februárový patent sa ale postavil na protiľahlú stranu, na miesto federatívnej myšlienky, vyjadrenej v diplome, prišiel najstrnulejší centralizmus patentu. Celé zákonodarstvo bolo odkázané ríšskej rade a zemské snemy boli obmedzené na niekoľko taxatívne vytknutých odborov. A toto bolo realizácia októbrového diplomu!

Niekdajšie sídlo Českého krajinského snemu

Thunovský palác na Malej Strane v Prahe, niekdajšie sídlo Českého krajinského snemu, v súčasnosti sídlo Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky.
Dátum nasnímania fotografie: 24. júna 2012
Autor fotografie: VitVit
Licencia fotografie: (CC BY-SA 3.0)

Tiež pri tom nezostalo a v roku 1867 sa stala ústava zákonom. Táto ústava sa vrátila opäť k zásade októbrového diplomu, k federatívnej zásade. Ríšskej rade boli pririeknuté v § 11. základných zákonov o ríšskom zastupiteľstve len taxatívne vytknuté záležitosti, cele právo zákonodarné prináležalo snemom. Snemy sú v popredí, z obvodu ich kompetencie je vyňatá a odkázaná ríšskej rade len rada presne taxatívne vytýčených záležitosti. To ide najavo jak zo znenia základných štátnych zákonov o ríšskej rade, ktorej v § 12. všetku extenzívnu interpretáciu § 11. priamo zakazuje, tak aj z protokolov rokovaní o tomto základnom štátnom zákone, kde aj zástupcami centralizačného smeru bolo priznané, že táto koncesia federalizmu bola „conditio sine qua non“ vzhľadom k uskutočneniu ústavy. Tak sa javí sa ústava z roku 1867, ustanovením o legislatívnej sfére zemských snemov a ríšskej rady, a aj tým, že ríšska rada bola utvorená z delegácii jednotlivých snemov, výslovné ako ústava založená na federatívnom podklade.

A predsa táto ústava v praxi predstavovala netušené posilnenie centralizmu.

Tento rozpor medzi teoretickým podkladom základného štátneho zákona o ríšskom zastupiteľstve a skutočným vývojom možno ľahko vysvetliť. Cela ústava nie je logicky, jednotne vykonaná, ale spočíva na zásadnom rozpore medzi zákonodarnou a výkonnou mocou, ktorá celú ústavu činí logicky nemožnou.

Zákon o ríšskom zastupiteľstve bol, ako už bolo uvedené, založený na federalistickom podklade, zákon o vládnej a výkonnej moci však na centralistickom podklade.

Zákon o vládnej a výkonnej moci poznal len správu vykonávanú ministrami a hovoril len o zodpovednosti ministrov voči ríšskej rade. Výkonná moc bola teda centralistická a legislatíva federalistická. Keďže vplyvom umelých volebných poriadkov bola legislatíva vždy slabšia ako vládna moc, pretože vláda mohla vykonávať určujúci vplyv na výsledok volieb a zloženie ríšske rady, musel prirodzený vývoj vecí viesť k víťazstvu centralistickej zásady.

Táto zásada bola tiež obsiahnutá v ústave z roku 1867, a neskôr v osobitnom zákone o zodpovednosti ministrov uvedená do praxe. Je však samozrejmé, že legislatívny zbor vládu len v odbore svojej vlastnej legislatívnej kompetencie môže volať k zodpovednosti a že nie je oprávnený činiť ju zodpovednú za výkon tých zákonov, ktoré ukladať sám nie je oprávnený. Legislatívna kompetencia ríšskej rady je v § 11. vymedzená a taxatívne vytknutá. Ríšska rada môže vládu volať k zodpovednosti pri vykonaní tých zákonov, ktoré na základe tohto § 11. jej boli dané, alebo pre správu, ktorá sa v rámci tohto § 11. pohybuje.

Ríšska rada však absolútne nie je kompetentná volať vládu k zodpovednosti za vykonanie tých zákonov, ktoré patria do kompetencie krajinských snemov, alebo za správu v tých odboroch, ktoré legislatívne patria do pôsobnosti krajinských snemov. Zemské zriadenia však nepoznajú žiadne zodpovednosti vlády voči snemom a výsledkom tohto rozporu je, že vláda pre všetky odbory zákonodarstva a správy, ktoré v § 11. Štátnych základných zákonov o ríšskom zastúpení vymenované nie sú, nikomu nie je zodpovednou. V rámci ústavy bola by preto zodpovednosť miestodržiteľov voči snemom teoreticky neodmietnuteľnou požiadavkou konštitučnej zásady a logickým dôsledkom federalistickej konštrukcie zákona o ríšskom zastupiteľstve.

To všetko však nie je iba teoretickou otázkou, ale nasledovali z toho vážne praktické dôsledky. Predovšetkým vzhľadom k ministerstvu orby. Je známe, že všetky poľnohospodárske otázky patria zemským snemom a následkom toho možno tvrdiť, že centralistické ministerstvo orby nie je možné, ak ma byť zodpovedné ríšskej rade, ktorá v poľnohospodárskych záležitostiach podľa prísneho práva, bez odvážnych interpretácii, nemá vôbec žiadne kompetencie.

Táto argumentácia sa na pôde základných štátnych zákonov o ríšskom zastupiteľstve nedá poprieť. Naproti tomu však je možné s tým istým právom, s tou istou logickou oprávnenosťou a namietnuť, že druhy základný štátny zákon, o vládnej a výkonnej moci, dával cisárovi výhradne právo menovať ministrov, že môžu byť ministrami iba tí, ktorí sú ríšskej rade zodpovední, a že iná organizácia úradov pre poľnohospodárske záležitosti nebola vôbec možná. Výsledok tohto neriešiteľného rozporu, ktorý záleží v logicky nemožné, neudržateľnej konštrukcii celej ústavy, nebol schopný tieto teoretické pochybnosti uspokojiť. Cisár menoval síce ministra orby, ale činnosť ministra orby nikoho neuspokojuje, keďže v ríšskej rade vzhľadom k jeho inkompetencii, nič nie je možné činiť, a snemy tiež plodnú prácu nemôžu rozvinúť bez voči ním zodpovednej správy. Straty z tohto stavu nieslo poľnohospodárstvo.

Aj vo veciach školstva sa objavili federatívne tendencie § 11. lit. i slabé voči správe. Iba univerzity náležia úplne v odbor kompetencie ríšskej rady, a len pre ne mala byť v duchu zákona o ríšškom zastupiteľstve zriadená centrálna správa. A predsa centrálna správa vyučovacia si znenáhla prisvojila všetko, čo sa dotýka škôl a výchovy, áno vniesla nad to do legislatívnej kompetencie ríšskej rady celé odbory vyučovania, ktoré podľa § 11. štátnych základných zákonov tam absolútne nepatria. Snemy boli voči tomuto vývoju bezmocné, pretože sa im nedostávalo záruk k ochrane ich kompetencii, áno lebo ani vládu nemôžu volať na zodpovednosť.

Taktiež také protirečenia sa vyskytovali v celom odbore obecného zriadenia. Snemy, ku ktorým legislatívne kompetencie patria, nemajú na činnosť správy v tomto ohľade žiadny vplyv, pretože interpelačné právo krajinských snemov neposkytuje im dostatočné právo, aby logicky im prislúchajúci vplyv legislatívneho zboru mohli uplatniť. Tak protirečení plná stavba ústavy z roku 1867, nesúlad medzi základným štátnym zákonom o ríšskom zastupiteľstve a medzi výkonnou mocou zotreli federalistický charakter ústavy, ktorý bol pôvodne vyžadovaný § 11. a § 12. základných štátnych zákonov o zastupiteľstve ríšskom urobili mŕtvymi písmenami a doviedli centralistickú administratívu k plnému víťazstvu. Zvonka bolo víťazstvo centralizmu tiež voči zákonodarným zborom označené zavedením priamych volieb do ríšskej rady a odstránením starých snemových posolstiev (1873), Slávne uznanie práv českej koruny v septembrovom reskripte z roku 1871, sa minulo bez následkov.

Pri tomto vývoji vecí možno si žalostnú úlohu, ktorú hrali zemské snemy, ľahko predstaviť. Základný štátny zákon o ríšskom zastupiteľstve ponechal zemským snemom všetko, čo v § 11. taxatívne uvedené nebolo. Snemy boli vlastne základom, pravidlom pre zákonodarstvo. A predsa sa veci vyvinuli inak. Predovšetkým zostali staré snemové poriadky z februárovej ústavy bez zmeny. Sotva si možno vysvetliť túto ľahkovážnu hru s logikou a dôslednosťou.

Februárová ústava bola centralistická, prizerala k zákonodarstvu pre celú ríšsku radu a vytýčila kompetencie krajinských snemov taxatívne v najužšom rámci. Ústava z roku 1867 toto všetko obrátila, postavila sa na federatívnu pôdu októbrového diplomu, učinila zákonodarné právo ríšskej rady výnimkou z neobmedzeného zákonodarného práva snemov, ale zemské poriadky zostali bez premeny, ani ich legislatívne ich kompetencie neboli analogické s § 11. a § 12. základných štátnych zákonov inak textované. A vskutku snem tiež zostal obmedzený na úzky obvod februárovej ústavy a každý pokus doviesť snem na úroveň decembrovej ústavy, na úroveň § 12. základných štátnych zákonov, bol bezmála pokladaný za útok na ústavu. Zemské snemy boli bezmocné voči vláde, nemôžu sa uznášať o zákonoch, ktoré vláda v úplne inom zmysle vykoná a nemôžu vykonávať svoju vôľu. Nanajvýš môžu podať interpeláciu. Vláda môže obmedzovať práva krajín porušovať a krajinský snem nemá vplyvu, aby vládu ku dodržovaniu zákonov donútil, tak klesajú snemy pozvoľna na obyčajné autonómne zbory, hoci predsa podľa ústavy z roku 1867, pokiaľ ide o právo zákonodarne, stoja vyššie ako ríšska rada.

Zemským snemom sa taktiež nedostávalo v dostatočnej miere finančných prostriedkov, ktorými by mohli rozvinúť plodnú činnosť. Právo vyberať dane im bolo vzaté, žiadne nové finančné pramene im neboli poskytnuté a takto hospodária najbohatšie krajiny ako pred úplným úpadkom, svoje potreby uhrádzajú krajinskými pôžičkami, lebo svoj jediný prameň príjmov, prirážky k daniam sa neodvažujú viac zvyšovať.

Ale najpozoruhodnejšie obraz poskytovali zemské výbory. Vykresliť ich povahu a postavenie je neobyčajne ťažké. Všetka nepravda, všetky odpory ústavy, zračili sa v krajinských výboroch čo najokatejšie. Pôvodne bol na príklad zemský výbor v Čechách povolaný, aby sa zemským berným požiadavku, rozpísanie a vybranie kontribúcie zaobstaral a so správou vojenskou spočítal, a ďalej tiež aby kráľovské financie spravoval. Popri tom mal zemský výbor ešte vedľajšie úlohy napríklad ustanovovať krajinských lekárov a chirurgov, atď. Hlavná úloha bývalého krajinského výboru odpadla, keďže celú bernú správu si osvojila centrálna správa a krajinskému výboru zostalo len spravovanie vlastného imania zemského. Neskôr sa pridružili nové úlohy. Utvorením samosprávy obcí, okresných zastupiteľstiev, sa zemské výbory stali najvyšším samosprávnym úradom a to v dvakrát. Prvýkrát ako najvyššie stolice v samosprávnych veciach právnych a potom ako najvyšší dozorný samosprávny úrad. Ako taký trpel však nedostatkom všetkých samosprávnych zborov a úradov, nedostatočnou exekutívnou mocou.

Zemské výbory boli tiež istým druhom vlády, exekutívnym orgánom zemského snemu s vrchným právom dozorným štátnej správy. V tomto smere najjasnejšie javili svoje postavenie. Boli čímsi ako okresný výbor okresného zastupiteľstva a vykonávali zákony, na ktorých sa snem uzniesol. Robil tak so všetkými chybami úradu, ktorý nemá svoju vlastnú exekutívu a v najdôležitejších veciach je závislý od mienky a rozhodnutia vlády. Vo veciach školských bol podriadený zemskej školskej rade, kde vláda rozhodovala prostredníctvom ministerstva. V poľnohospodárskych záležitostiach bol podriadený ministerstvu orby, v záležitostiach krajinských dráh bol podriadený mienke ministerstva obchodu. Všade, pri každom kroku bol závislý na vláde, ktorá nebola zodpovedná zemským snemom, a teda v tomto ohľade vôbec nikomu zodpovedná.

Toto postavenie krajinských výborov bolo priam nezmyselné, bolo nemožné a nezodpovedalo ani duchu ústavy z roku 1867. Dôsledne podľa základného štátneho zákona o ríšskom zastupiteľstve ríšskom byť pre všetky odbory, v ktorých bol snem oprávnený tvoriť zákony, zriadená krajinská vláda, ktorá by bola zodpovedná zemskému snemu, ktorá by vykonávala jeho zákony a od nikoho nebola závislá okrem cisára. Zemské výbory by potom nemali inej úlohy ako spravovať zemský majetok a povinnosť najvyššieho samosprávneho úradu v krajine. To by bolo logické, prirodzené a tiež pre splnenie úloh, ktoré zemským snemom boli zostavené, užitočné a prospešné.

Tak vyzerala ústava z roku 1867, keď ju trochu bližšie preskúmame. Nelogická, neúprimná. V jednom zákone berie, čo v druhom dáva. Dôležité odbory štátneho života, hospodárske i sociálne trpeli úmyselným odporom medzi zákonodarstvom a správou. Najmä beztak ťažko ohrozené poľnohospodárstvo. Centralistická správa síce vedela žať víťazstvo nad federalistickým zákonom dotýkajúcim sa ríšskeho zastupiteľstva, nedokázala však zlú legislatívnu kompetenciu ríšskej rady napraviť. Ústava z roku 1867 nemohla uspokojiť nikoho, kto od základného zákona štátneho žiadal vnútornú jednotu, logickú stavbu, jasné pomery, ostro vymedzenú kompetenciu zákonodarstva a správy a predo všetkým úprimnosť a pravdu.

Táto ústava bola uzavretá bez zástupcov českého ľudu, schválená zákonodarným zhromaždením, ktoré absolútne nemalo právo o právach krajín českej koruny sa uznášať. Dobrovoľne mohli legálne zástupcovia týchto krajín niektoré odbory zákonodarstva odovzdať do spravovania spoločnej legislatíve a vláde, avšak toto mali urobiť vo svojich legálnych zákonodarných zboroch, bez účasti zástupcov ostatných krajín a bez nebezpečenstva, že týmito budú prehlasovaní. Len zemské snemy troch českých krajín mohli v súhlase s korunou o množstve všetkým krajinám dynastie spoločných záležitostí právoplatne rozhodnúť. S ústavou z roku 1867 to bolo asi tak ako s reformami Márie Terézie. Ona bola zákonom, ktorý bolo treba strážiť, ktorému bolo treba sa podriadiť, nebola však právom, ktoré krajinám koruny českej patrilo. Vtedy však to bola aspoň česká kráľovná, ktorá práva českého kráľovstva porušila. Tu to boli zástupcovia krajín, ktorí ku tomu oprávnení neboli, o právach krajín českej koruny, o miere jej samostatnosti jednali a rozhodli.


SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved