SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

Čechy a Slovensko za vlády Jagelovcov

prof. PhDr. Kamil Krofta

Jagelovci sa dostali na český trón po smrti Jiřího (Juraja) z Poděbrad a odvtedy vládli v Čechách viac než pol storočia (1471-1526). Prvý kráľ z tohto rodu, Vladislav II. (1471-1516), pokračoval vo vojne z uhorským kráľom Matejom Korvínom, ktorý neprestával usilovať o krajiny českej koruny, a po čase (1478) bol prinútený mu doživotne prenechať Moravu, Sliezsko a Lužicu. Až po smrti Mateja Korvína (1490) boli tieto krajiny zas spojené s Čechmi a voľbou českého kráľa Vladislava za uhorského kráľa dostal sa český štát, ktorého jednota bola takto obnovená, do tesného spoločenstva s Uhorskom a tým aj zo Slovenskom, s ktorým ho zbližovala spoločná dejinná minulosť, takmer rovnaký jazyk, príbuzná kultúra obyvateľstva a stopy husitského zasahovania do slovenských vnútorných pomerov. Od tej doby mali české krajiny a Slovensko tých istých vládcov, čo rozlične prispievalo k ich zbližovaniu. Vladislavov syn a nástupca Ľudovít II. (1516-1526), ktorý taktiež spojil vo svojich rukách českú a uhorskú korunu, zahynul na výprave proti Turkom v bitke u Moháča (1526).

Erb rodu Jagelovcov

Erb rodu Jagelovcov.
Autor: Christer Sundin
Licencia: (CC BY-SA 3.0)

Napriek vladárskej slabosti oboch kráľov z rodu Jagelovcov je doba ich panovania vyplnená úsilím o obnovenie a ďalšie vybudovanie právneho poriadku, otraseného husitskou revolúciou. Toto úsilie však je však riadené, tak ako za Jiřího (Juraja) z Poděbrad, silnou kráľovskou mocou, a taktiež snahou zemských stavov poistiť si a rozmnožiť práva, ktoré nadobudli za rozvrátených pomerov XV. storočia. V pomeroch zemských stavov zatiaľ nastali veľké zmeny. Husitskými búrkami bola cirkev zbavená väčšiny svojich svetských statkov, bohaté kláštory boli zničené alebo ochudobnené, niekdajšia ťaživá hospodárska prevaha cirkvi nad svetskými stavmi bola nadobro zlomená a duchovný (prelátsky) stav bol pripravený o všetok politický význam, takže ani vo sneme v Čechách nebol zastúpený (na Morave áno). Majetky odňaté cirkvi prešli hlavne do rúk vysokej šľachty (pánov) a stali sa pevným základom ich veľkej hospodárskej a politickej moci. Ale tiež nižšia šľachta sa husitskými vojnami povzniesla hospodársky aj politicky; až za husitských vojen a po nich stal sa tento stav významným činiteľom vo verejnom živote, dosiahol zastúpenie v najvyšších úradoch zemských súdoch a mocne zasahoval do snemového jednania. A podobne husitskými vojnami vzrástol aj význam miest. Za husitských vojen stáli mešťania, najmä Pražania, takmer v čele českého politického života a mávalo na snemoch prvé miesto i rozhodujúce slovo. Neskôr to síce prestalo, mesta boli zas šľachtou vytlačené z vedúceho postavenia, ale aj potom si zachovali v Čechách oveľa viac práv a tým aj viac vplyvu na verejné veci, než napríklad v susednom Poľsku a Uhorsku. Počas doby vlády Jagelovcov sa po dlhých sporoch dospelo k ustanoveniu stavovských práv jak v pomere jednotlivých stavov medzi sebou, tak v ich pomere ku kráľovskej moci. Stalo sa to však tak, že koniec doby Jagelovcov sa nám právom javí ako doba najväčšieho vzrastu stavovskej moci a najhlbšieho úpadku kráľovskej moci. Táto doba priniesla však vidieckemu poddanskému ľudu tiež podstatné zhoršenie jeho právneho stavu.

Nehľadiac na vedľajšie krajiny českej koruny, Sliezsko a Lužicu, ktoré však boli prevažne nemecké a napriek svojmu štátoprávnemu spojeniu s Čechmi mali skoro úplne vnútornú samostatnosť, zachoval si český štát aj v dobe vlády Jagelovcov svoj rýdzi český ráz. Prirodzené počešťovanie českých miest, založených skoro výhradne nemeckými prisťahovalcami a nimi zo začiatku ovládaných, ktoré už pred husitskými vojnami znamenite pokročilo, bolo husitským hnutím rýchlo dovŕšené. Vypudením Nemcov neprajúcich tomuto hnutiu, nadobudli mesta v Čechách väčšinou českého rázu. Na pražskej univerzite, ovládanej českými kacírmi, taktiež nezostávalo miesta pre Nemcov. Nemecký živel bol vôbec zbavený svojich výsad vo verejnom živote a zatlačený do bezvýznamnosti. Tento národnostný účinok husitského hnutia, ktorý sa len málo dotkol Moravy, však nebol trvalý. Dlhými vojnami a nimi prebudenou záľubou Čechov vo vojenskom remesle zpustošilo mnohé obce, ktoré český ľud nestačil zaľudniť, a tiež mestám ubudlo veľa ich obyvateľstva, čím bola pripravená pôda pre novú kolonizáciu. Naozaj zavčasu po husitských vojnách nastáva nové sťahovanie nemeckého obyvateľstva do pohraničných krajov na severe a západe Čiech, ktoré sa takto znova ponemčovali. Ale tiež v českých mestách sa objavujú už v druhej polovici XV. storočia rôzny nemeckí remeselníci a kupci, s ktorými sa do miest vracia i nemecká čeľaď. Niektoré mestá sa síce pred Nemcami zatvárali uznesením, že nesmie byť prijímaný za mešťana ten, kto nevie česky (Plzeň v roku 1500, Litoměřice 1514), ale príliv Nemcov do českých miest sa tým nezastavil. Z druhej strany však silnel vplyv českého jazyka na Slovensku, obzvlášť keď si tam založil tam po roku 1440 založil panstvo husitsky hajtman Jan Jiskra z Brandýsa. Na dvore uhorských kráľov bolo už za Zikmundovej doby veľa českých dvoranov a kňazov a preto sa používala čeština aj v listinách uhorských kráľov, a to dokonca skôr než maďarčina. Významné postavenie si tam český jazyk udržal i za Mateja Korvína a Jagelovcov. Týmto všetkým sa dostávalo posily slovenskému živlu, ktorý sa silno vzmáhal aj v mestách, dovtedy prevažne nemeckých.

Hoci oba český králi z rodu Jagelovcov neboli ako niekedy Jiří (Juraj) z Poděbrad stúpencami husitstva. Nenastala ani za ich vlády zásadná zmena v náboženských a cirkevných pomeroch v Čechách. Ich právnym základom zostali kompaktáta, zjednané bazilejským koncilom, ktorých platnosť Česi neprestali uznávať ani po ich zrušení pápežom (v roku 1462). I u kráľa Vladislava si české stavy vymohli pri jeho nastúpení záväzný sľub, že nie len že sám bude kompaktáta zachovávať, ale že bude jednať s pápežom o ich potvrdení. Toho sa síce nikdy nedosiahlo, zato však došlo kráľovým pôsobením k vnútornému narovnaniu medzi stranami pod jedným spôsobom a pod oboma spôsobmi. Stalo sa tak pamätnou zmluvou kutnohorskou z roku 1485. Tu bolo najmä stanovené, že kompaktáta majú byť zachované od strany pod jedným spôsobom aj os stany pod oboma spôsobmi, že obom stranám zostanú kostoly, ktoré každá z oboch strán držala pri nástupe kráľa Vladislava, nech sa ich patróni hlásili k tej či onej strane, a konečne, že sa poddaní príslušní ku kostolu druhej strany môžu za účelom svojich duchovných potrieb chodiť do iných kostolov svojej strany. Táto zmluva bola vzácnym dokladom českej náboženskej znášanlivosti, ku ktorej sa dospelo v ostatných krajinách až oveľa neskôr. Odvtedy spolu s kompaktátami na dlhú dobu kutnohorská zmluva určovala právne postavenie oboch náboženských strán v krajine a ich vzájomný pomer. Obe tieto strany boli v Čechách zemskými zákonmi uznávané za rovnocenné a plnoprávne.

Narovnanie medzi stranou pod oboma spôsobmi a pod jedným spôsobom v Čechách sa nedotklo pomeru husitskej väčšiny českého národa k rímskej cirkvi. Opierajúc sa o kompaktáta, neprestávali sa českí husiti pokladať za verných synov obecnej cirkvi, ale od najvyššej cirkevnej autority neboli za nich uznaní a v skutočnosti boli medzi nimi a rímskou cirkvou veľmi podstatné rozdiely. Navonok sa to javilo najviac tým, že mali svoju vlastnú, celkom samostatnú cirkevnú organizáciu. Husitskí administrátori a konzistórium, ktorí stáli v čele českej cirkvi pod oboma spôsobmi, neboli od pápeža uznávaní a preto sa neriadili jeho príkazmi. Česká cirkev pod oboma spôsobmi bola teda v skutočnosti celkom nezávislá na Ríme, od ktorého ju už okrem rozdielneho názoru na cirkevnú prax vzdiaľovala predovšetkým Husova pamiatka, zbožne uctievaná v národne a príkro zatracovaná rímskou cirkvou, a prijímanie pod oboma spôsobmi, kalich, ku ktorému veľká väčšina českého národa neprestávala ľnúť s dojemnou oddanosťou a ktorý mu bol zatvrdnuto odopieraný Rímom.

Pokiaľ v dobe, keď sa vyjednávalo o kompaktáta, prejavovali vodcovia strany pod oboma spôsobmi najväčšiu ochotu zrovnať sa vo svojich názoroch s obecnou cirkvou a všemožne sa snažili svoje učenie zmierňovať, neskôr, keď nádej na dokonalý mier zmizla, vyostroval sa zas rozpor medzi stranou pod oboma spôsobmi a Rímom. Husiti sa zas vracali k radikálnejším názorom prvej husitskej doby a časom sa prikláňali aj k myšlienke, že by sa mohli od Ríma úplne odvrátiť. V skutočnosti sa však strana pod oboma spôsobmi k takejto dokonalej roztržke s Rímom nikdy neodhodlala. Jej vždy znova a vždy márne opakované pokusy o zjednotenie s obecnou cirkvou ochromovali úspešný vývoj jej náboženského života a zvlášť jej cirkevnej organizácie.

Veľmi úbohý bol stav strany pod jedným spôsobom. Bola stenčená a ochudobnená husitskými búrkami, nemala svojho vrchného cirkevného správcu, pretože pražský arcibiskupský stolec nebol od husitských dôb obsadzovaný, nemala ústav, ktorý by jej dodával vzdelaných kňazov, ako kedysi pražská univerzita, a tak celá jej vnútorná organizácia bola v rozklade.

Vedľa náboženských strán uznávaných zemskými zákonmi stála v Čechách od druhej polovice XV. storočia ako tretia strana, nemajúca takéhoto zákonného uznania, Jednota bratská. Zrieknuc sa nadobro jednoty s rímskou cirkvou, zriadili si Bratia vlastných kňazov a svoj vlastný cirkevný rád. Tým sa odtrhli nie len od Ríma, ale aj od strany pod oboma spôsobmi, ktorá neprestávala túžiť po zjednotení s obecnou cirkvou a nemohla vítať svoj vlastný rozklad vznikaním siekt. Pretože neuznávali kompaktát, nemohli sa Bratia naň dovolávať za účelom svojej ochrany. Boli prenasledovaní už za kráľa Jiřího (Juraja) z Poděbrad a za kráľa Vladislava boli zemským zákonom (v roku 1508) prehlásení za zakázané vyznanie, ktorého stúpenci majú byť potieraní. Napriek tomu sa Jednota bratská vzmáhala ako počtom tak aj váhou svojich príslušníkov a vnútorným rozvojom svojho života. Tento rozvoj bol uľahčený tým, že ešte pred koncom XV. storočia začala Jednota ustupovať od príkrych zásad svojich zakladateľov, robili ústupky skutočnému životu, zmierovali sa so svetom. Svojej pôvodnej podstate i duchu Chelčického sa touto premenou síce značne odcudzila, ale zjednala si tak ku prospechu českého národa možnosť zúčastňovať sa kultúrneho a politického národného života a stať sa v ňom činiteľom nad iných významným.

Mohutné náboženské hnutie, ktoré bolo základnou zložkou českých dejín od Husovej doby, mocne zasiahlo do osvetového vývoja českého národa. Podnietilo v ňom myšlienkovú činnosť veľkého rozsahu podivuhodnej prenikavosti a hĺbky. Sústreďovala sa na začiatku takmer výhradne na náboženské otázky a vydala v tomto odbore diela z vynikajúcim myšlienkovým obsahom i slovesnou cenou, z ktorých niektoré, najmä spisy Petra Chelčického, patria k najvzácnejším plodom českého ducha. Okrem náboženských spisov bolo české písomníctvo v tej dobe obohatené i niekoľkými dejepisnými a právnickými dielami významnej ceny. V niektorých odboroch však hnutie husitské zdržalo osvetový rozvoj českého národa tým, že sťažilo a počas istého času úplne znemožňovalo oplodňujúci príliv nových výtvorov duchovnej a umeleckej kultúry do českých krajín.

V druhej polovici XV. storočia a obzvlášť v dobe za vlády Jagelovcov nastával v tom znenáhla obrat. Medzi českými vzdelancami strany pod jedným spôsobom i strany pod oboma spôsobmi sa zas objavujú vynikajúci stúpenci humanizmu, ktorý sem začal prenikať už za Karla IV. Taktiež výtvarné umenie, ktorého dovtedajší utešený rozvoj bol na dlhšiu dobu zastavený husitskými búrkami a ktoré utrpelo ťažké škody zničením mnohých starších pamiatok, dožíva sa v dobe za vlády Jagelovcov nového rozkvetu. Vtedy vznikli niektoré vynikajúce svetské i kostolné stavby v neskoro gotickom štýle (takzvaná vladislavská gotika). Aj rany, spôsobené husitskými búrkami hospodárskemu životu českých krajín, sa znenáhla zaceľovali. Už v dobe za vlády Jagelovcov začal sa pripravovať hospodársky rozvoj českých miest aj rozkvet českého poľnohospodárstva, pokiaľ sa pestovalo na svetských veľkostatkoch vytvorených husitským prevratom. Na konci doby vlády Jagelovcov sa tiež prebudilo české baníctvo k novému životu. Vtedy sa začali v Jáchymove, kde bol objavený nový bohatý zdroj striebra, raziť nové strieborné mince, ktoré sa vo svete tak preslávili, že ich meno (Joachimsthaler, Thaler) sa stalo široko ďaleko označením mincovej jednotky (toliar).



Kamil Krofta sa narodil 17. júla 1876 v Plzni. Jeho otec Jozef Krofta bol advokát a politik. Bol v poradí tretím z desiatich súrodencov. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Plzni pokračoval v štúdiu na filozofickej fakulte Karlovo-Ferdinadovej univerzity v Plzni. Potom študoval vo Viedni na Institut für Österreichische Geschichtsforschung. Doktorom filozofie sa stal v roku 1898, o rok neskôr úspešne ukončil aj štúdium vo Viedni. V roku 1904 bol menovaný za dopisujúceho člena Českej akadémie pre vedy, slovesnosť a umenie a v nasledujúcom roku sa habilitoval na pražskej českej univerzite. V roku 1911 sa PhDr. Kamil Krofta stal mimoriadnym profesorom rakúskych dejín na pražskej českej univerzite. V roku 1919 bol menovaný riadnym profesorom. V roku 1920 sa stal prvým vyslancom ČSR vo Vatikáne, funkciu vykonával do decembra 1921. V januári 1922 sa stal vyslancom vo Viedni a od roku 1925 v Berlíne. V roku 1927 sa vrátil do Československa, kde bol zamestnaný na ministerstve zahraničia ako šéf jeho prezídia. Bol zástupcom vtedajšieho ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša a v čase jeho neprítomnosti ministerstvo riadil. Rovnako tak zastupoval ministra zahraničných vecí (a súčasne predsedu vlády) Milana Hodžu potom, čo bol Edvard Beneš v roku 1935 zvolený za prezidenta republiky. V júni 1936 odišiel do dôchodku. Od januára 1943 bol spoluzakladateľom odbojovej skupiny Prípravný revolučný národný výbor. V lete 1944 boli všetci vedúci činitelia Prípravného národného revolučného výboru uväznení. Kamil Krofta bol po zatknutí väznený na Pankráci a potom v terezínskej Malej pevnosti a spolu s ďalšími diplomatmi na zámočku Jenerálka. Stihol ešte privítať prezidenta Edvarda Beneša pri jeho návrate do vlasti, zomrel krátko na to na následky väznenia, 16. augusta 1945 v sanatóriu vo Vráží. Pochovaný bol na cintoríne v Dýšine.