SVETOZOR

Internetový magazín prinášajúci odborné články s prevažne trvalou alebo dlhodobou platnosťou

Pomer reči a myslenia

Logika - pomer reči a myslenia

Autor: PhDr. František Krejčí

Slovo, predstava a mnohoznačnosť.

Myslenie sa deje prostredníctvom reči. Pretože človek sa hneď od počiatku vyvíjal v spoločnosti, čo samo sebou viedlo k spoločnej práci, potreboval dorozumievacieho prostriedku, aby mohol svoje myšlienky zdieľať a o iných myšlienkach sa svojimi druhmi dohadovať. Dorozumievacím prostriedkom boli z počiatku posunky všetkého druhu (výrazné pohyby jednotlivých údov i celého tela); čoskoro však nadobudol prevahu ako najvhodnejší, posunok zvukový, dorozumievacím prostriedkom sa stala hovorená reč. Keď potom raz zvuk (slovo) bolo spojené za účelom dorozumenia s myšlienkou, zostal ním aj naďalej a nemohol byť od nej odlúčený, ani keď človek myslel nedorozumievajúc sa.

Hovorená reč je vnímateľným výrazom myslenia a ich vývoj ide paralelne.

Podľa toho by mala byť medzi rečou a myslením úplná súbežnosť tak, že by každému elementu myslenia a každému spojeniu tých elementov odpovedal v reči primeraný výraz. Avšak pôsobením zákonov psychického diania sa stalo, že súbežnosť reči a myslenia nie je tak prenikavá. Každá predstava nie je vyjadrená svojim zvláštnym slovom a každému obratu myslenia nezodpovedá zvláštny obrat reči.

Predstava má svoj obsah, teda to, čo si skrze ňu uvedomujeme na rozdiel od iných predstáv; slovo má svoj význam, teda to, čo sa ním označuje, a to je vždy nejaká predstava. A tu zisťujeme, že zmena významu slova a zmena obsahu predstáv nejdú rovnobežne. Ak sa napríklad zmení obsah predstavy a zostane mu na označenie to isté slovo; alebo ak zostane obsah predstavy nezmenený a dá sa mu iné slovo. Z toho vznikajú zvláštne úkazy reči.

Mnohovýznamovosť čiže jednoznačnosť, rovnomernosť, ktorá záleží v tom, že jedno slovo označuje viac predstáv; má teda viac významov.

Príčiny sú dve:

    a) Prenášanie slova z predstavy na podobnú predstavu. To sa deje tou istou prirodzenou cestou, ktorou podobné dojmy na seba upomínajú. Ak napríklad vidím predmet A, ktorý som dosiaľ nevidel, spomeniem si na (vybaví sa mi) predmet podobný B, ktorý som už pred tým videl. Ak som tento predchádzajúci vnem označil slovom C, teda si spomeniem tiež na toto slovo a pomenujem predmet A slovom C, čiže prenesiem slovo na dojem podobný. Tak sa stane, že jedno a to isté slovo C znamená dva predmety A a B, má dva významy, stane sa viacvýznamovým. Deti alebo nevzdelaný ľudia, ktorí majú malú slovnú zásobu a náležite nerozlišujú predstavy, pomenúvajú jedným a tým istým slovom veľa podobných vecí. Na tom istom základe spočíva metaforický význam mnohých slov. Hoci sa vyvíjajúca reč snažila zmätkom z tohto dôvodu plynúcim zamedziť rôznymi prostriedkami (zmenou koncoviek, stupňovaním), zostalo dosť slov na označenie viacerých predstáv a opäť a opäť sa prenášajú, keď nie je možné hneď utvoriť nové slovo. Zvlášť v praktickej a vedeckej terminológii a pri abstraktných pojmoch; ale i inde. Všimnime si, čo znamená bubienok v hudbe, vo fyziológii ucha, v technickom názvosloví; oko sa prenáša na najrôznejšie veci (oko na líčenie, pri pletení, na polievke, pri kartovej hre, volské oko je pokrm z vajca, oko je tiež horské jazero). Kmeň stromu, kmeň v genealogickom názvosloví, v právnickom názvosloví; podobne slovo prameň, vetva, sedlo. Kôň ako meno zvieraťa, náradia v telocvični a v šachovej hre atď. Koreň v gramatike, matematike, prírodopise; takt v hudbe a etike. Takýmto prenášaním slova na podobnú predstavu sa niekedy význam slova rozšíri, niekedy z úži. Paganus, čo pôvodne znamenalo vidiečan, nadobudlo oveľa širší význam, pohan; slovo limonáda pôvodne znamenalo šťavu z citrónu (lemon), teraz znamená ovocnú šťavu všeobecne. Niekedy sa stane, že slovo nadobudne význam celkom opačný (protizmysel). V egyptčine znamená to isté slovo šbe špinu aj čistenie; čnau znamená užitočný, lenivý; v slovenčine aj v češtine je staršie slovo kupec, hoci označuje toho čo predáva, obchodníka;

    b) Tvaroslovné zákony reči niekedy vedú z rôznych východísk, rôznou cestou k rovnakým výsledkom. Ohýbaním sa tvoria rovnako znejúce formy u rôznych slovies a mien. Napríklad české prechodníky minulého času a aktívne particípia vo všeobecnej výslovnosti (uved – uvedl).


Synonymita t. j. jedna a tá istá predstava býva označená viac slovami.

Zvyčajne sú medzi synonymickými výrazmi obsahové rozdiely; to však nebráni v tom aby sa ich ľubovoľne nevyužívalo; snáď sú tiež medzi nimi naznačené rozdiely toho istého obsahu, podmienené citmi. Preto sa jednotlivé synonymá používajú len v istých situáciách, v istých frázach a spojeniach. Bežná reč však tieto rozdiely časom odstraňuje a na niektorých stupňoch vývoja si ich nie je vedomá. Porovnajme napríklad české slová: rok a léto (několik roků - několik let) a veľa ďalších.

Veľmi časté sú mnohoraké mená zvierat, rastlín, nástrojov a ešte častejšie niektorých činností, ktoré svojou rozmanitosťou dávajú príležitosť k obraznému označeniu. Lichtenberg zozbieral v spisovnej nemčine 103 výrazov pre opilstvo a 55 v dolnosaskej nemčine, Jungmann potom v češtine 87 výrazov. Vo francúzskom jazyku ich je 72.

Príčina úkazu je synonymity je v tom, že ten istý dojem vyvolal inému pozorovateľovi inú podobnú predstavu, s ktorou bolo potom prenesené meno. Národné polovzdelanie v tejto veci často tvorí nové slová. Tak napríklad indiáni majú samostatné slová pre otca sediaceho, chodiaceho, počujúceho, ležiaceho a podobne; majú slová pre ľudskú nohu, psiu nohu, konskú nohu, ale pre samotného otca nemajú žiadne slovo a názov pre nohu všeobecne im tiež chýba.


Obsah predstavy sa mení, ale slovo zostáva nezmenené.

Túto vec by sme vôbec nemuseli spomínať, keby zmenou obsahu slova starý, pôvodný obsah prestal existovať; ale slovo si udržuje súvislosť oboch obsahov, takže nový obsah si vlečie so sebou nesprávne príspevky a zatemňuje sa. Obzvlášť v tých prípadoch je tento účinok viditeľný, kde bolo slovo prenesené na základe nejakej podobnosti. Aj keď zmenou obsahu sa stáva skoršia predstava bezpredmetnou, slovo ju svojím znením neustále pripomína. Napríklad západ a východ slnka slovným výrazom obnovuje nesprávnu predstavu o pohybe slnka; neosobné slovesá, ktorými označujeme klimatické deje mimovoľne vzbudzujú starú mytologickú predstavu pôvodcu (hrmí, blýska sa); šľachtic bol pôvodne vynikajúci človek, teraz toto slovo slúži na pomenovanie stavu, ale starý význam dosiaľ vyznieva; príroda znamená pre každého skoro niečo iné, i tomu istému človeku v rôznych dobách, hoci sa tu nezamieňajú obsahy dvoch predstáv, ale pozmeňuje sa obsah tej istej predstavy. Obrazná básnická reč rada používa takýchto neurčitých slov, ktorých obsah je zároveň citovo zafarbený.


Obrys

Veľká časť slov sú známky obrysov, čiže obecných predstáv. Obrysy sú skupiny podobných predstáv, ktoré prostredníctvom spoločných znakov súvisia vnútorne a zvonka prostredníctvom toho istého jedného slova. Jedným slovom nezahrňujeme iba predmety, javy, deje toho istého alebo skoro toho istého obsahu, ale aj javy značne rôzne, ktoré však majú nejakú spoločnú vlastnosť. Porovnajme napríklad Ján XII., líška, zviera. Zatiaľ čo pri slove Ján si predstavujeme určitý jednotlivý jav, pri slove líška si predstavujeme viacero skoro rovnakých javov, líšiacich sa len nepatrnými rôznosťami, pre ktoré ich nezameníme z inými javmi; a pri slove zviera si predstavujeme celú radu najrôznejších javov, zhodujúcich sa v jednom jedinom znaku, že sa samovoľne pohybujú.

Pôvodne asi slovom líška, a snáď aj zviera, bol pomenovaný jednotlivý jav podľa nejakej subjektívne význačnej vlastnosti, pre ktorú bolo slovo prenesené alebo novo utvorené. Potom toto slovo bolo prenášané k pomenovaniu iných javov stou istou význačnou vlastnosťou. Avšak pri slove líška sa význam celkom kryje s obsahom predstavy, zatiaľ čo pri slove zviera význam tvorí malú časť obsahu celej rady predstáv. Pri slove líška predstavíme si niečo určitého; všetky jednotlivé, týmto slovom zahrnuté predstavy splývajú v jeden určitý obraz; ale pri slove zviera putujú našou mysľou obrazy rozmanitých javov, žiadny zvlášť nevyniká, jeden druhý zatlačuje, tak že vlastne nemáme žiaden určitý obraz, a pokiaľ sme nútený ďalej mať na mysli to slovo, ustáli sa vybavovanie na predstave nám najbližšej alebo najznámejšej predstave. Slovo zviera je obrys. Takých má každá reč veľmi veľa. Všetky obecné substantíva sú takýmito skupinami jednotlivých predstáv.

Obrysy sú nutnou pomôckou myslenia, bez nich by nebol možný prehľad v obrovskom množstve javov, odrážajúcich sa v našom vedomí; ale pomer slova a predstavy sa podstatne zmenil, zatiaľ čo význam slova nie je totožný s obsahom jednej predstavy, slovo nie je známkou jednej predstavy, ale viacerých predstáv. A ako sa tým na jednu stranu myslenie uľahčuje, tak sa na druhú stranu predstavovanie sťažuje.


Pojem

Všetky tu vymenované prípady, hoci sú prirodzeným následkom pomeru reči a myslenia, sú veľkým nedostatkom v snahe dosiahnutia účelu myslenia. Nie len, že sa tým dorozumievanie sťažuje, ako to je pri rovnoznačnosti samozrejmé, ale spôsobujú sa omyly a zamedzuje sa docielenia zhody v myslení, čo je nevyhnutná podmienka platnosti myšlienky.

Ako je možné sa dohodnúť, keď každý môže tým istým slovom myslieť niečo iného? Ešte citeľnejšie je to pri obrysoch; lebo hoci má slovo naznačovať len podobnosti predstáv, predsa výslednica z celej skupiny sa mení podľa skúsenosti jednotlivca. Slovom kostol si predstaví niečo iné človek z minulosti, ktorý neopustil rodné údolie, niečo iného človek čo vtedy cestoval len po Čechách a Slovensku a zas niečo iného, kto videl mohamedánske mešity, indické pagody, egyptské, grécke a rímske chrámy. A predsa vo všetkých týchto predstavách je obsiahnutý ten istý znak, označený spoločným slovom. Slobodu si predstavuje inak človek poriadkumilovný, inak anarchista, inak ten, kto má moc, a inak utláčaný.

A to platí takmer o všetkých obecných slovách a slovách trochu abstraktnejších. Zaiste pochopíme, prečo je toľko nezhôd vo verejnom mienení, sporov a tým zavinenej nespokojnosti.

Keď potom pozorujeme, že príčinou nezhôd toho je nestálosť významu slova a nepresnosť obsahu predstáv, vyplýva z toho samozrejmá požiadavka, aby význam slov bol ustálený a obsah presne označený tak, aby nikto nemohol tým istým slovom myslieť niečo iného než druhý, a aby každý rovnako rozumel prenesenému slovu.

Predstava, ktorej obsah je presne určený, je pojem. Slova označujúce pojmy sú názvy (termíny).


Základné pravidlo správneho myslenia.

Prvým pravidlom správneho myslenia je: myslíme v pojmoch.

Toto pravidlo je čisto formálne a neposkytuje žiadne záruky o pravdivosti myšlienky, z pojmov vyvodenej; avšak logicky je dôležitý negatívny dôsledok tohto pravidla.

Myšlienka, ktorá je prenesená v obrysoch, práve tým nemôže byť správna. Ak nepoužívam presný pojem pre vec, o ktorej hovorím, nemôžem o nej tvrdiť nič správneho, nemôžem o nej nikoho poučiť, nemôžem sa nazdávať, že by bola moja uznaná za platnú. Ak nemám presného pojmu o tom, čo tvrdí niekto iný, nemôžu byť moje námietky uznané, nemôžem jeho tvrdenie vyvrátiť. Sporné výroky o jednej a tej istej veci vznikajú väčšinou preto, lebo nepresný obsah základného pojmu sa pružne podvoľuje okamžitému dojmu. Preto mali sofisti tak ľahkú prácu s neskúsenými poslucháčmi, ktorým za peniaze ponúkali dokazovať všetko pre i proti; ale nevedeli odolať Sokratovi, ktorý na nich najskôr doľahol otázkou, že čo napríklad myslia slovom krása a čo sa ním má myslieť. Počiatok vedeckého bádania v nejakom odbore začína tým, že sa temné, neurčité obrysy začnú presne určovať. Vedecké myslenie je možné len v pojmoch.

Sama snaha myslieť v pojmoch je snahou po pravde a svedectvom lásky k pravde.