Už v dávnych dobách starogrécky filozof Parmenides (570 – 470 pred Kr.) prišiel na to, že nič nemôže zároveň byť aj nebyť. Buď niečo existuje a existuje stále, a preto je bytím, alebo neexistuje nikdy, a z toho dôvodu je nebytím, ktoré ani nemôže nikdy byť. Vznik a zánik považuje za ilúziu, existuje len ustavičná premena. Niečo nemôže vzniknúť z ničoho, a pokiaľ niečo je, tak to nemôže prestať existovať. To je fundamentálny ontologický princíp.

Lenže pokiaľ niečo existuje, tak to na základe tejto myšlienky musí existovať nekonečne dlhú dobu, večne. A tu zas narážame na nelogickosť a nevedeckosť nekonečna.

Nekonečno je paradoxné, nelogické, spôsobuje protirečenia, čo je dôkazom, že nemôže existovať v reálnom svete. Nekonečno existuje v abstraktnom svete matematiky, kde môžeme úsečku s nenulovou dĺžkou deliť na stále menšie a menšie časti a nikdy nemusíme prestať, môžeme to robiť bez obmedzenia, donekonečna. Preto môžeme tvrdiť, že úsečka s nenulovou dĺžkou obsahuje nekonečné množstvo bodov. V reálnom svete, ak nejaký predmet začneme deliť na menšie a menšie kúsočky, narazíme na subatómové fundamentálne častice, ktoré už nie je možné ďalej deliť a skončili sme. V prípade abstraktnej úsečky v geometrii neexistujú žiadne už nedeliteľné častice úsečky, takže nemáme toto obmedzenie a môžeme ju deliť naozaj v podstate donekonečna. V abstraktnej matematike existujú nekonečne veľké množiny čísel, ale nekonečné množstvo čísel v reálnom svete neexistuje. Ak sa v riešení fyzikálnych rovníc vyskytne nekonečno, je to problém, obvykle sa to považuje za dôkaz toho, že používaný matematický aparát prestáva platiť.

Jeden z paradoxov nekonečna je známy ako paradox dvoch rovnobežiek, ktoré sa stretávajú v nekonečne. Tieto rovnobežky sa stretávajú v nekonečne, ak sú súčasťou trojuholníka, ktorého vrchol sa nachádza v nekonečnej vzdialenosti od základne. Predstavte si trojuholník ABC. Čím viac budeme vzďaľovať bod C od strany AB, tým viac budú jeho strany AC a BC na seba kolmejšie, ak presunieme bod C do nekonečna, strany AC a BC sa stanú voči sebe rovnobežkami. Lenže, rovnobežky sa nemôžu stretnúť v jednom bode a strany trojuholníka nemôžu byť rovnobežkami. Avšak, tento geometrický objekt je naďalej trojuholník ABC, takže, rovnobežky sa stretávajú v bode C tohto trojuholníka. To odporuje logike a tiež euklidovskej geometrii, a dokazuje, že nekonečno odporuje pravidlám logiky aj geometrie. (V projektívnej geometrii to ale tak je, dve rovnobežky sa stretávajú v nekonečne.)

Exaktná veda sa zaoberá len tým, čo sa dá zmerať, spočítať alebo odvážiť. Nekonečno je nespočítateľné a nezmerateľné, a preto je nevedecké. Predstava v čase a priestore nekonečného vesmíru, ktorá bola priam dogmou vedcov v 19. storočí, je už prekonaná. Súčasná astrofyzika udáva vek vesmíru a jeho veľkosť. Vek vesmíru je podľa súčasných vedeckých odhadov 13,8 mld. rokov a začal veľkým treskom a stále sa rozpína. Ak má niečo svoj vek a rozmer vyjadrený konkrétnym číslom, tak to nie je nekonečné. Vesmír ma svoj počiatok a nie je nekonečne veľký. Lenže, tu zas narážame na základný ontologický princíp, že niečo nemôže vzniknúť z ničoho, vesmír žiadny počiatok mať nemôže.

Základný ontologický princíp neumožňuje, aby niečo začalo existovať alebo prestalo existovať, ak niečo existuje, tak to existuje v podstate stále, nekonečne dlho, môže meniť formu svojej existencie, ale nemôže sa zmeniť na nič. Lenže nekonečno je zas nelogické a spôsobuje neriešiteľné paradoxy.

Logické by bolo, keby neexistovalo vôbec nič. Také nič totiž nikdy neexistovalo a neexistuje. Takže si neprotirečí. Nikdy nevzniklo a ani neskončí, a preto nemá problém s vznikom a zánikom. A keď neexistuje, nemá ani logický problém s nelogickosťou jeho nekonečného existovania v čase.

Takže podľa formálnej logiky, to, že existujeme, je nelogické a v podstate by sme ani existovať nemali.