SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda     Naj, naj, naj     Svet
Stavebníctvo     Zdravie     História     Kultúra a umenie     Školské vedomosti     Ostatné     Home

Filozofia

Cesty filozofie a vedy


Autor: Dr. Tomáš Trnka

Záhada, aký zmysel má život, čo som, prečo žijem, trápi viac či menej všetkých ľudí. Ale filozofa tieto otázky trápia oveľa viac. Odpočívaš niekde na okraji lesa a dívaš sa na oblohu. A náhle si uvedomíš, že sa dívaš na desivé, hrozné nekonečno bez konca. Čo je človek voči nemu? A premýšľaš a tvoje myšlienky sa zastavia, zdá sa ti, vžiješ sa do okamihu, že umieraš, že ležíš na smrteľnej posteli, že za chvíľu nebudeš. Mráz zdesenia, prebehne ti telom ľadová a hneď páliaca iskra. Smrť! Čo je človek a čo jeho dielo? Čo je proti tejto najstrašnejšej z najstrašnejších záhad, smäd na púšti? Nemáš odpoveď a musíš ju nájsť, musíš sa napiť. Tak sa rodí filozof. A načo sa podíva, má od tejto chvíle inú farbu, iný zmysel, na všetkom je strašidelný otáznik.

Tak sa zachvela aj moja bytosť. Začal som študovať filozofov, ktorých rady začal: Tolstoj, Schopenhauer, Kant, Bergson.

Na prírodu, život človeka, celú existenciu môžeme sa dívať z troch pohľadov:

I. Čo je váš život, čo sú veci navôkol?

Teda akosi štatisticky. Na túto otázku, zdá sa vám, odpovedajú prírodné vedy, najlepšie dokážu popísať prírodné pochody a udalosti. Tak sa za určitých podmienok dedičnosti prírodne narodíš, tak žiješ, tak trávi tvoj žalúdok, tak starnú tvoje nervy, tak umieraš. Pravej tak vám popisujú filozofické vedy, ako myslíte, podľa logických zákonov, ako asociačne získavaš skúsenosti, ako logicky myslíš a máš myslieť. Pokiaľ nie si filozof, príliš ťa netrápia záhady, stačí ti, že vieš, že keď odosielaš telegram, telegram dôjde, pretože elektrina si nepopletie zákony fyziky a nikam nezablúdi, stačí ti, že ak myslíš logicky a opatrne vedecky nedôjdeš nikdy ku hrozným nezmyslom. Pokaľ takto uvažujeme, musíme dospieť ku názoru, že filozofia je akási veda vied, je to veda, ktorá na podklade výskumov prírodných a duchovných vied podáva ucelený názor na svet. Súčasne filozofia by bola noetikou vied. Pátrala by po cestách, ako sa uskutočňujú vedecké myšlienky a zákony, čo je pravda a aká je ich hodnota pre náš život.

Avšak pokiaľ si filozofom, nestačia ti tieto odpovede a prichádzaš ku ďalšej otázke:

II. Aký zmysel má tvoj život a všetko okolo teba? Čo je smrť? Prečo nežiješ večne? Je relativita sveta a života žobrácky dar alebo oprávnenosť?

Tieto otázky vedú ku dynamickému pojatiu sveta. Začneš sa pýtať, ako sa uskutočňujú udalosti vo svojom vlastnom vnútre. Nie ako nesie elektrina telegram, ale čo sa deje vo vnútri jeho prúdu, čo je podstata elektriny, prečo atóm rádia je vesmír v malom, v ktorom sa odohrávajú Arrheniovské katastrofy. I vo vedách spoločenských pátraš po zmysle vnútorných pochodov, po dynamike duševného života jedinca i sociálneho súžitia. Vynorí sa ti vitalizmus v biológii, energetizmus proti statickému atomizmu v noetike voluntaristickej teórie. Filozofia potom buduje síce i tu na vedeckých poznatkoch, ale voľne ich spracováva, vychádzajúc z onoho dynamizmu snaží sa pochopiť svet v jeho celku a súčasne v jeho mnohosti (Bergson). Pokiaľ sa takto pozeráš na svet, objavíš, že veda často postupuje pomocou fikcii, konvencii, pracovných hypotéz (Poincare).

Toto pojatie sveta vyplývajúce z vedy, prinesie ti často na chvíľu upokojenie. Ale pokiaľ sa znovu ponoríš do záhady života a dospeješ ku otázke dobra a zla, ku otázke bolesti, otázke zmyslu smrti a podobne, si v koncoch. To neprekonateľne vystihol Tolstoj.

A pokiaľ si naozaj filozofom, nestačí ti ani dynamický názor svetový a musíš ísť ďalej. A dôjdeš ku otázke najstrašnejšej:

III. Aké odôvodnenie má existencia? Ak existuje Boh, akú existenčnú oprávnenosť má tento celý svet? Aké existenčné právo mám na život?

Nemyslite si, že táto otázka je nezmyselná. Je to najstrašlivejšia otázka, ktorú si položil Tolstoj, Dostojevský, Merežkovskij a James, veľký zakladateľ pragmatizmu. Túto otázku už s formuloval Platón vo vete: Boh, pretože nemohol stvoriť večný vesmír, daroval mu čas, pohyblivý to obraz večnosti. Túto otázku v stredoveku formulovali takto: Ak je Boh, odkiaľ povstalo zlo? Tiež James sa pýtal, čo je boh a dospel k záveru, že boh je iba nepatrnou časťou univerza, že i nad bohom niečo vyššieho, snáď ono Grécko Fatum, pred ktorým sa triasol bázňou Zeus i Olymp. Tu sa ocitáme u záhady oprávnenosti súcna, ceny súcna, vnútorného zdôvodnenia všetkej existencie. Tu sa ocitáme u paradoxu a križovatky, v ktorej sa sbiehajú protikladné antitézy. Tu vrcholí filozof. Ku vrcholu tejto vlastnej otázky po zmysle nášho života a všetkého okolo nás hrmí čosi tragického, čo môžeme tušiť z antických drám, tragédie histórie ľudstva, kozmických katastrof a sociálnych revolúcii.

A dospel som k presvedčeniu, že príroda okolo nás i náš život nie je niečo jednoduché, jednoducho daného, čo nám rieši veda, a môže riešiť a chce iba riešiť, je čosi záhadnejšieho, plného existenčnej tragédie, čosi tragického, plného paradoxov a antitéz.

Materialista-chemik ti povie, že si premenou energie a pokiaľ umrieš tak sa zmeníš na inú energiu. Ale tento materialista si neuvedomí, že zákon o energii je iba postulát a že filozoficky nemá žiaden význam pretože pravdepodobne kozmos je bez hraníc a zákon o energii je vybudovaný na postuláte uzavretého poľa. A príde dynamik-vitalista a nahovára ti, že život je čosi vedľa energie a je večný. A neuvedomí si, že záhada smrti by prestala existovať, že záhada smrti trčí tu naďalej a ďalej v kozme sa škerí diabolský otáznik zániku oproti vznikaniu, boh oproti diablovi, večnosť oproti okamžiku, svetlo oproti tme, dobro oproti zlu, absolútno oproti relativite. A nech chceš, či nechceš , drviaca váha súcna prinúti ťa uvedomiť si otázku a záhadu: Existencia nie je jednoduchý vedecký fakt. Musí v nej byť zmysel. Inak by tu nemohla byť. Čo netušíte, že chmúrny pesimizmus Schopenhauerov (nesprávne objavený a vyriešený) vznikol zo správnej premisy? Existencia musí mať odôvodnenie!

A tento filozofický smäd, zožierajúci a drásajúci priviedol ma, že vybudoval som si obrysy filozofického systému, ktorý vychádza z pojatia sveta ako niečoho tragického.

Aby som však odôvodnil tento svoj názor ku ktorému som dospel, idúc v stopách rady filozofov, rozhodol som sa načrtnúť túto cestu, historicky odôvodniť to, čo by mohlo byť vykladané ako duchaplný nezmysel. Načrtol som v mojej knihe „Prúdy v súčasnej filosofii“ vývoj myslenia od päťdesiatych rokov devätnásteho storočia a snažil som sa dopátrať zmyslu a cieľa moderných filozofických prúdov. A v akomsi doplnku snažil som sa dopátrať ciest, riek, kade sa tieto prúdy valili a valia. A to je moja kniha „Cesty filozofie a vedy“. Zatiaľ čo som sa snažil cesty filozofických smerov narysovať pokojne, objektívne, musel som naproti tomu v „Cestách filozofie a vedy“ odvážne, nebojácne, vášnivo drviť pomer filozofie a vedy. Pri tom som sa musel dotýkať vplyvu prírodných a duchovných vied na filozofiu, do akej miery môže byť filozofia v magnetickom poli vedeckého pôsobenia. Pravdaže, nie som odborníkom vo fyzike a pod., snáď som použil nepresných pojmov a niekde sa i potkol na ceste za odvážnym cieľom. Aký však to má význam pre celok a cieľ cesty?

Ale čím viac sa veda rozvíjala, tým viac dochádzala ku presvedčeniu, že ľudský rozum je veľmi nedokonalý, a začala dôverčivo veriť vo vývoj, vykonštruovala si empirickú a vývojovú metódu. Ale aj tu vývoj stroskotal, keď sa ukázalo, že vedecké zákony i pokrok sú iba módnou vlnou a konvenciou.

Keď sa začala rozvíjať veda, zahynula racionalistická filozofia. A zdalo sa, že filozofia zahynula úplne a že ju nahradia rezultáty prírodných vied (Moleschott, Büchner, Haeckel). Neskôr tento anarchizmus vo filozofii ustúpil názoru, že filozofiu je nutné vybudovať ako vedu, ktorá je stavaná ako mozaikový obrazec zlepený z pozitívnych a konečných výsledkov jednotlivých vied. Sem patria najrôznejšie prírodné filozofie začínajúce Haecklom a končiace Ostwaldom, Machom, Arrheniom, atď. Táto viera a dôvera vo vedeckú filozofiu bolo posilnená do istej miery aj akýmsi zvnútornením vedy intuitívnou, dynamickou metódou. Astronómia, fyzika a pod. veľmi pokročila od statického skladania prírodných predmetov ku presvedčeniu, že všetkým na svete preteká dynamický, energetický prúd, čo súhrnne za modernú vedu Arrheniovu, Planckovú, Nernstovu (hoci si namietal kto chcel, čo chcel), vyjadril lapidárne Stallo: „Neexistuje potenciálna energia, každá energia je v skutočnosti kinetická.“

A tu stojíme na prelome filozofie. Tu vrcholí názor, že filozofia je veda (majúca vo svojom strede za základ noetiku), veda, ktorá opierajúc sa o bezpečné poznatky prírodných vied podáva ucelený názor na svet. Noetika potom má za zásadu senzualizmus a jeho definíciu pravdy (poznanie, že pravda je súhlas predstavy s vnímaným predmetom) nahradzuje do istej miery filozofiu. Toto stanovisko je teraz u nás v Čechách (r. 1919) na vrcholu a ním sú tiež kritizované moje knihy a moje snahy.

Avšak tu sme iba na prelome filozofie. Tu sa filozofia obrodzuje, zdvíha k novému životu po dobe jej zániku v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia a kedy neskôr bola nahradzovaná prírodnými vedami. Teraz sa však definícia filozofie ako vedy začína rúcať a začína sa budovať vedľa vedy podobne ako umenie vedľa vedy. Pričinil sa o to pragmatizmus. Koncom devätnásteho storočia sa netušenou mierou rozvinula technika a zrútil sa názor, že veda pátra po racionalistickej suverénnej pravde. Pravda pre život. Pravda sa už nedefinuje ako súhlas predstavy s vnímaným predmetom, ale otázkou účelnosti. Použijem radikálny príklad: Cestovateľ narazí na tigra, zarazí sa a márne sa pýta: „Ako mám teraz postupovať?“ Touto otázkou sa riadi všetko vnímanie a poznanie. A tu sa začína filozofia oddeľovať od vedy, hoci vychádza z rovnakého poznávacieho, noetického základu. Filozofia začína hľadať zmysel života a začína sa stávať životnou múdrosťou. Použijem príklad. Filozofia vychádzajúca ako veda z prírodovedeckých poznatkov musí prijať za základ zákon o zachovaní energie, zákon, ktorý je spoločný pre všetky prírodné vedy. Ale filozofia, pravá filozofia, nijako sa nedotýkajúc významu tohto zákona pre prírodné vedy, pýta sa, či tento zákon má nejaký význam pre filozofiu. Popísal som vo svojej knihe, čo ale nechcelo byť chápané, ako filozofia, dotýkajúca sa vedy (napríklad Bergson), dochádza k presvedčeniu, že zákon o zachovaní energie nemá pre filozofiu význam a pre svetové univerzum neplatí. A to podľa môjho názoru vrhá zvláštny odlesk aj na najnovšie chemické a fyzikálne výskumy tým, že hľadajú sa nové a nové doplnky a korektúry ku zákonu o zachovaní energie. Nič viac som ukázať nechcel, ako stará empirická metóda priberá intuitívne živly a snaží sa svoje intuitívne doplniť najrôznejšími pracovnými metódami, obratmi a predpokladmi.

Ale osamostatňovanie filozofie od vedy pokračuje ďalej. Tiež babylonská domýšľavosť technicky doznala neúspechu a viedla k ďalšiemu prúdu filozofickému, intuitívnemu novokriticizmu, kde sa protipragmatickým spôsobom po novom rieši záhada pravdy, poznania, myslenia na záhade vedomia. Stará noetika, aj pragmatická (o našej noetike: filozofia ako veda získaná z poznatkov prírodných vied ani nehovoriac) predpokladá vedomie ako mohutnosť alebo aspoň vlastnosť, stav. Nová noetika začína popierať vedomie ako stav úplne a tým dospievame k novej definícii pravdy ako hodnoty životného jednania. A táto noetická filozofická vlna vedie k novej filozofii, filozofii, ktorá vychádza z otázky po zmysle a odôvodnení súcna.

A teraz, za našich dní (r.1919) sa filozofia ocitá na novom prelome. Filozofia nie je jednoduchá veda. Ako je umenie niečo iné než veda, než náboženstvo, tak je i filozofia niečo iné než veda, radikálne iné a tiež iné než umenie a než náboženstvo. Keby filozofia bola veda, vyplývajúca a opierajúca sa o vedy, potom by pokojne vedec mohol byť filozofom a filozof vedcom, mohol by sa Darwin stať hudobníkom, Beethovenem, Beethoven Spinozou, Spinoza Newtonem. Filozofia sa stáva jedinečným kvetom, ktorý vyrástol z najhlbšieho jadra filozofovej bytosti ako veda vedcovi a umenie umelcovi. A preto som ukázal, ako po pragmatizme, teraz filozofia hľadá nové cesty, riešiac záhadu vedomia a snažiac sa vybudovať novú noetiku. A strhovaná celkovým prúdom rastúcej civilizácie a kultúry, prikláňa sa pre zatiaľ, tu v osobe Bergsonovej a jeho školy k umeniu, tu zasa v osobách východných mysliteľov ako Tolstého, Merežkovského, Thákura k náboženstvu. Ale vidím v tom snahu nájsť filozofiu ako filozofiu, ktorá si kladie najhlbšie otázky zmyslu a odôvodnenia nášho života, filozofiu ako splynutie s týmto zmyslom. Pokiaľ sa zamyslíme nad zmyslom životov, akými boli Komenský, Chelčický, Tomáš zo Štítného, Dostojevský, Tolstoj, pochopíme, o čo asi ide.

Autor: Dr. Tomáš Trnka

Článok bol uverejnený v časopise Naše Doba, roč. XXVI, 1919, str. 767-772.

Český text článku bol preložený do slovenčiny.


SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved