SVETOZOR

Ekonomika a ekonómia     Veda a technika     Filozofia     Príroda    
História     Kultúra a umenie     Zdravie     Školské vedomosti    
Stavebníctvo a architektúra     Naj, naj, naj     Svet     Ostatné     Home

Filozofia


Aristoteles – O pamäti Aristoteles – O pamäti
Text Aristotelovho spisu „O pamäti“.
Ohľadom pamäti je potrebné povedať, čo to je a ako má byť vysvetlený jej výskyt a ku ktorej časti duše táto afekcia a spomínanie patrí. Nie sú to totiž ľudia, ktorý sú dobrí v pamätaní a ktorí v spomínaní. Skôr sú väčšinou pomalí ľudia lepší v pamätaní, zatiaľ čo rýchli a učenlivý sú lepší v spomínaní. Najprv teda je potrebné zvážiť, akého druhu sú predmety pamäti, lebo to často vedie ľudí na scestie. Nie je totiž možné pamätať si budúce, ktoré však je predmetom súdenia a predpovedí. (Mohla by dokonca existovať nejaká predpovedajúca veda, ako to niektorí hovoria o veštectvu.) Nie je ani pamäť prítomného, skôr je vnímanie prítomného, lebo vnímaním nepoznávame ani budúce, ani minulé, ale iba prítomné. Avšak pamäť je pamäťou minulého. Nikto by nepovedal, že si pamätá, čo je prítomné, keď to je prítomné, napríklad toto biele, keď to vidí; ani by nepovedal, že si pamätá predmet svojho teoretického nahliadania, keď teoreticky nahliada a premýšľa. Skôr jednoducho povie, že jedno vníma a u druhého je činný vo výkone vedeckého poznania. Keď ale človek vlastní vedecké poznanie a vnímanie, bez toho aby ich vykonával, vtedy si pamätá, buď že to zistil alebo teoreticky nahliadal, alebo že to počul alebo videl či niečo takého. Kedykoľvek je totiž niekto činný vo výkone pamäti, vždy si takto vraví v duši, že toto predtým počul alebo vnímal či myslel. Pamäť preto nie je vnímanie ani   Čítať viac...


Platon – Ion a Sokrates, dialóg Platon – Ion a Sokrates, dialóg
Sokrates: Zdravím ťa, Ione! Odkiaľ si k nám zavítal za terajšej doby? Či z domova alebo z Efezu?
Ion: Ani odtiaľ, ani odtiaľ, Sokrate, ale z Epidauru zo slávnosti konanej na česť Asklepiovu.
Sokrates: Čo vari Epiduarci konajú bohu na počesť i súťaž rapsódov?
Ion: Pravdaže, ako i súťaž ostatného umenia hudobného.
Sokrates: No a súťažil si nám v nejakej súťaži? A ako si asi súťaž vykonal?
Ion: Odniesli sme si prvú cenu, Sokrate.
Sokrates: Vravíš výborne, hľaď teda, aby sme tiež zvíťazili tiež v Panathenajach
Ion: Nech sa to stane, ak to bude chcieť boh.
Sokrates: Ej veru, veľakrát som závidel vám rapsódom, Ione, pre vaše umenie; lebo je závidenia hodné, že sluší vášmu umeniu, aby telo vaše stále bolo vyzdobené a aby ste sa javili čo najkrajšími, a spolu že nutné je zaoberať sa mnohými dobrými básnikmi a zvlášť najviac Homérom, najlepším a najbožskejším z básnikov a nie len verše vyhľadávať, ale i jeho myšlienky. Nestal by sa totiž nikdy nikto rapsódom, pokiaľ by nepochopil to, čo tvrdené je básnikom. Trebárs zaiste, by rapsód stával sa poslucháčom vkladateľom zmýšľania básnikovho; nie je však možné, aby túto úlohu správne zastával ten, ktorý nepozná, čo má na mysli básnik. To všetko je teda hodné závisti.   Čítať viac...


Počiatky gréckej filozofie Počiatky gréckej filozofie
Dá sa povedať, že grécka filozofia bola samostatná a vzápätí univerzálna, opierajúc sa o vlastné duševné nadanie a rozumovú dispozícii gréckeho národa. Pomery hospodárske, obchodné, kultúrne, nedostatok náboženskej dogmatiky a cirkevnej organizácie aj živý etický zmysel, vzápätí prebudený v gréckom národe, to všetko vytvorilo priaznivé ovzdušie pre filozofiu. Hlavne však pomery spoločenské a politické vzápätí podporovali vznik a rozvoj filozofie v Grécku a tiež podmieňovali jej istú prvotnú tvárnosť. Obchodom sa v maloázijských mestách nahromadilo veľké bohatstvo, vďaka čomu bolo postarané s dostatkom o hmotné a praktické potreby občanov, a tak bola vytvorená možnosť oddávať sa otázkam teoretickým. Náboženstvo nebolo jednotlivcom na prekážku v možnosti dochádzať ku vlastným názorom o záhadách sveta. Štát možno spočiatku mohol zo začiatku spôsobovať isté prekážky, ale s politickým rozvojom i ten postupne strácal svoju bývalú neobmedzenú moc a občanom bola dopriavaná značná miera individuálnej slobody a voľnosti. Už v siedmom a šiestom storočí pred naším letopočtom nastalo prvé obdobie úsilia emancipovať jednotlivca od celku. Toho bolo docielené hlavne bojmi, ktoré v gréckych mestách v siedmom storočí pred naším letopočtom vznikli medzi aristokratmi a demokratmi. Sprvoti mali všetku moc v rukách aristokratické rodiny, znenáhla však podporovaní rušným obchodom aj iní občania, v istom zmysle muži ľudu, nadobúdali   Čítať viac...


Neoddeliteľná spojitosť času, priestoru a hmoty Neoddeliteľná spojitosť času, priestoru a hmoty
Najprv si musíme povedať niečo o tom, čo je to priestor. Náš svet sa nachádza v trojrozmernom priestore. To znamená že v našom priestore môžu byť na seba v jenom bode kolmé maximálne tri priamky. Dokážeme si predstaviť aj jednorozmerný priestor, ako priamku na ktorej stoja čísla, tie môžu byť zaradené podľa veľkosti, a smerovať od najmenších záporných čísel, cez nulu, až po najväčšie kladné čísla. Dvojrozmerný priestor si najlepšie dokážeme predstaviť ako plochu na papieri, kde môžu byť na seba kolmé v jednom bode maximálne dve priamky. V matematike v takomto priestore dokážeme zobraziť graf kvadratickej funkcie. Na to aby sme dokázali v matematike zobraziť polohu komplexných čísel, potrebujeme trojrozmerný priestor. Teoreticky môžeme v matematike vytvoriť aj štvorrozmerný priestor a ľubovoľne n-rozmerný priestor. V týchto priestoroch potom môžeme napríklad zobrazovať polohu hyperkomplexných čísel. V geometrii používame termín euklidovský priestor, ktorý pri vyučovaní matematiky na základných a stredných školách je buď dvojrozmerný pre rovinné útvary: štvorec, obdĺžnik, trojuholník, mnohouholník, kruh, atď., alebo trojrozmerný pre priestorové útvary: kocka, kváder, guľa, ihlan, atď. Postupným zovšeobecnením euklidovského priestoru si ale dokážeme predstaviť a popísať aj priestory vyšších dimenzii, v ktorých platia rovnaké Euklidové axiómy. V Štvorrozmernom priestore môžu byť na seba v jednom bode kolmé štyri priamky, to si síce nedokážeme predstaviť, ale matematicky takýto priestor vieme dobre popísať. A to nie len štvorrozmerný priestor, ale aj priestor s ľubovoľným množstvom rozmerov. To je tá úžasná schopnosť matematiky, popísať niečo, načo naša predstavivosť nestačí.   Čítať viac...


Cesty filozofie a vedy Cesty filozofie a vedy
Záhada, aký zmysel má život, čo som, prečo žijem, trápi viac či menej všetkých ľudí. Ale filozofa tieto otázky trápia oveľa viac. Odpočívaš niekde na okraji lesa a dívaš sa na oblohu. A náhle si uvedomíš, že sa dívaš na desivé, hrozné nekonečno bez konca. Čo je človek voči nemu? A premýšľaš a tvoje myšlienky sa zastavia, zdá sa ti, vžiješ sa do okamihu, že umieraš, že ležíš na smrteľnej posteli, že za chvíľu nebudeš. Mráz zdesenia, prebehne ti telom ľadová a hneď páliaca iskra. Smrť! Čo je človek a čo jeho dielo? Čo je proti tejto najstrašnejšej z najstrašnejších záhad, smäd na púšti? Nemáš odpoveď a musíš ju nájsť, musíš sa napiť. Tak sa rodí filozof. A načo sa podíva, má od tejto chvíle inú farbu, iný zmysel, na všetkom je strašidelný otáznik. Tak sa zachvela aj moja bytosť. Začal som študovať filozofov, ktorých rady začal: Tolstoj, Schopenhauer, Kant, Bergson. Na prírodu, život človeka, celú existenciu môžeme sa dívať z troch pohľadov: I. Čo je váš život, čo sú veci navôkol? Teda akosi štatisticky. Na túto otázku, zdá sa vám, odpovedajú prírodné vedy, najlepšie dokážu popísať prírodné pochody a udalosti. Tak sa za určitých podmienok dedičnosti prírodne narodíš, tak žiješ, tak trávi tvoj žalúdok, tak starnú tvoje nervy, tak umieraš. Pravej tak vám popisujú filozofické vedy, ako myslíte, podľa logických zákonov, ako asociačne získavaš skúsenosti, ako logicky myslíš a máš myslieť. Pokiaľ nie si filozof, príliš ťa netrápia záhady, stačí ti, že vieš, že keď odosielaš telegram, telegram dôjde, pretože elektrina si nepopletie   Čítať viac...


Pravda z pohľadu filozofie Pravda z pohľadu filozofie
Pre jednoduchého človeka je pravda jednoduchá, jasná. Múdry vie, že pravda nikdy nie je taká jednoduchá ako sa zdá a preto o všetkom pochybuje. Múdry človek sa ku pravde snaží priblížiť skrz rozumového poznania, ale ku pravde je stále ďaleko. Často je človek s jednoduchým pohľadom na vec pravde bližšie než ten čo o nej dlho premýšľa. To je jeden z paradoxov pravdy. Jednoduchý človek pozerá na oblohu a pokladá za pravdu, to čo práve vidí. Vidí hviezdy a myslí si, že vidí to čo sa deje teraz. Ale múdry človek vie, že svetlu trvá istý čas kým doletí ku nám. Najbližšia hviezda ktorú vidíme na oblohe je Proxima Centauri a je vzdialená 4,22 svetelných rokov. Ak by v túto chvíľu došlo ku jej explózii tak to uvidíme až o 4,22 roka. Neexistuje nijaká možnosť dozvedieť sa to skôr, lebo podľa fyzikálnych teórii ani informácia nemôže prekonať rýchlosť svetla. Pomocou teleskopov astronómovia pozorujú hviezdy vzdialené miliardy svetelných rokov, čiže sa dívajú na vesmír ako vypadal pred miliardami rokov. Pravdu môžeme definovať ako dokonalý model reality. Nemôže však byť dokonalý, teda na 100 % zodpovedajúci skutočnosti. Naše schopnosti popísať realitu majú obmedzenia.   Čítať viac...







SVETOZOR
© Všetky práva vyhradené. All rights reserved